Starká vždy hovorili, že vyskakovať si máme len potiaľ pokiaľ na to máme. Starká mala pravdu, veľa prežila a veľa si toho aj zapamätala . Je pravda, že ku koncu svojho života si už viac pamätala čo sa stalo pred 70 rokmi ako včera, ale na tejto pravde to nič nezmenilo.
V prvom pohľade to vyzerá ako pojednanie o peniazoch, ale ono je to o zodpovednosti. Zodpovednogsti voči sebe, voči svojim blizkym, voči susedom, partnerom, potomkom. Nemôžeme si bez rozmýšľania brať všetko čo nám ponúka okolie a potom sa len čudovať a obviňovať všetkých okolo seba.
Príkladov aj okolo seba máme viac ako dosť a paradoxne sa veľa z nás cíti povolanými vynášať súdy a kritizovať. Pokial sa nás to nedotýka osobne. Vtedy je to predsa úplne niečo iné.
Krásny príklad posledných dní je Grécko. Všade sa vyrojili kritici, ktorí kričia o tom ako nebudú nič požičiavať Grékom, ktorí majú veľké platy a veľké dôchodky. Verím tomu, že pokiaľ by im niekto ponúkol od zajtra dvojnásobný plat, tak málokto z dnešných krikľúnov by odmietol, alebo aspoň čo i len uvažoval o tom z ktorého chlievika peniaze pochádzajú, komu budú chýbať a kto to v konečnom dôsledku zaplatí. Je škoda, že väčšina kritikov rieši výšku platov a nie spôsob ako sa k nim dopracovali. Myslím, že chyba nastala v spôsobe ako sa tam dostali a treba riešiť príčinu (a s ňou samozrejme ruka v ruka dôsledok dostať do reality). Nech majú Gréci platy aké chcú, pokiaľ ich ekonomika na to bude mať a nás je do toho nič. Tak isto predsa nekomentujeme platy a dôchodky v Nemecku, Švédsku, či Švajčiarsku. Pokiaľ ale majú problém mali by najskôr začať pracovať na sebe a až potom sa búriť, štrajkovať a my by sme zase mali slušne počkať s našou pomocou do chvíle, keď bude u nich jasné ako chcú pokračovať, aké opatrenia urobili (nielen chcú urobiť) a či vôbec pomoc má zmysel a Gréci o ňu reálne stoja. Pretože inak sú to vyhodené peniaze, ktoré zase budú chýbať u nás.
Nie sme Gréci, ale máme veľa spoločného. Radi by sme mali sociálny štát a pokiaľ by niekto rozdával na Slovensku v štátnej sfére pätnásty plat, privítali by sme ho vo svojej peňaženke bez okúňania. Radi by sme bezplatné školstvo, bezplatné zdravotníctvo, lacné jedlo, silnú menu, štátne byty a slušných politikov. Prečo nie. Ja som za. Keď na to budeme mať. Teraz na podobné rozdávanie nie je správna chvíľa a rastúci deficit mi dáva za pravdu. Nejde o pravicu či ľavicu, ale o zdravý rozum. Nemôžem rozdávať, keď nemám z čoho a pokiaľ napriek tomu stále rozdávam, tak by bolo slušné aj príjemcom na plné ústa povedať, že to raz budú musieť zaplatiť zo svojho. Aj keď sa im to páčiť nebude je dôležité aby o tom vedeli a základná slušnosť by nás mala nútiť im to povedať a povedať im to jazykom a spôsobom, ktorému budú rozumieť. Nezahmlievať, neprekrúcať pravdu, nezamlčiavať.
Bolo by pekné, keby sme si mohli vyberať len dobré veci a čakať, že tie zlé za nás vyrieši niekto iný. Lenže nik iný nie je. Spoliehať sa na niekoho sa dá, keď máme náhle nečakaný a vážny problém. Vtedy sa ukážu priatelia a prípadne nejaká tá sociálna sieť. Ale spoliehať sa na to, že vždy naše problémy bude hasiť niekto namiesto nás a podriadiť tomu celý svoj životný štýl je zbabelé a nezodpovedné.
Život nie je vianočka. Ak si vyberieme hrozienka, ostane na nás aj ten zvyšok. Aj keď nám sám chutiť nebude.
