Len čo ráno otvorím oči, moje prvé pohľady smerujú von cez okno. Je síce zamračené a hmlisto, ale už aspoň neprší ako v predchádzajúci deň. Keďže na tomto ostrove prakticky nepremáva verejná doprava, aj tu si požičiam auto, opäť za 45 dolárov na deň. Auto vyzdvihnem v meste „Hilo“ a po krátkom nákupe v miestnom Walmarte pokračujem smerom k národnému parku „National Volcanic Park“.
Cestou začína opäť pršať, navyše začína sadať aj poriadne hustá hmla. To sa však príchodom do parku mení a víta ma príjemnejšie počasie. Na vstupnej bráne sa platí poplatok 10 dolárov na auto. Výhodou je, že tento lístok platí po dobu siedmych dní, takže ak máte viac času, dá sa sem niekoľko dní vrátiť späť bez ďalšieho platenia. Pár metrov za bránou sa nachádza hlavné návštevnícke centrum, kde v pol hodinových intervaloch premietajú film o tomto národnom parku a prítomnej sopečnej činnosti. Prítomný „rendžeri“ vám ochotne zodpovedia akúkoľvek otázku, odporučia vám čo vidieť a kam radšej pre zvýšenú sopečnú činnosť nechodiť. K dispozícii je aj množstvo máp a ďalších informácií.
Po pôsobivom filme sadám do auta a veziem sa po ceste „Crater Rim Drive“ ku kráteru aktívnej sopky „Kilauea“. Predtým ešte zastavujem na malom parkovisku pri ktorom stúpa zo zeme dym. Prichádzam bližšie a vidím menšiu jamu, ktorá by sa vďaka neuveriteľnému teplu, horúcej pare a sírnemu zápachu dala kľudne označiť za vstup do pekla. Neznesiteľná horúčava vystupujúca z týchto výduchov ma poriadne prefacká a tak sa radšej vzďaľujem.
Žiaľ, v tomto období sa pre zvýšené množstvá síry v ovzduší dá dostať len po Havajské vulkanické observatórium. Ďalej je cesta „Crater Rim Drive“ uzatvorená ako pre peších, tak aj pre motoristov. Prichádzam na kraj zrázu kde sa okrem spomínaného observatória nachádza ďalšie návštevnícke centrum a obchod so suvenírmi. Smola je, že sme stále príliš ďaleko na to, aby sme videli dno samotného krátera „Kilauea“ , tak len všetci pozorujeme stúpajúcimi dym, ktorého intenzita sa čochvíľa mení. Z diaľky počuť dunenie, stĺp dymu zmohutnie a ja usudzujem, že je asi čas pohnúť sa ďalej.
Len čo prejdem okolo hlavného návštevníckeho centra, smerujúc k lávovému tunelu „Thurston Lava Tube“, počasie sa opäť mení. Vchádzam do hmly, začína mrholiť a nič nevidieť. Neuveriteľné, že v priebehu len pár míľ sa krajina z akejsi sopečnej stepi zmenila opäť na dažďový prales. Parkoviská v tejto časti sú úplne plné a keďže nemám kde nechať auto, pokračujem ďalej dole kopcom, nechávajúc lávový tunel na neskôr. Zastavujem sa pri kráteri „Iki“, po ktorého dne vedie prístupný turistický chodník. Vzhľadom na hmlisté počasie nie je nič vidieť, tak túru z plánov vypúšťam a idem ešte nižšie k „Devastion Trail“, oblasti ktorou sa pred pár rokmi prehnala láva. Prevaľujúce sa chuchvalce hmly zabraňujú v prílišnom rozhliadaní sa, tak teda nezostáva nič iné, len pokračovať cestou k Tichému oceánu cez staré lávové polia a prúdy.
Zostúpil som asi z 1200 metrov na 600, kde zastavujem auto a rozhliadam sa okolo seba. Hmla a oblaky zostali vyššie, odtiaľto je pekne vidieť oceán a skazu, ktorú vie láva narobiť. Keďže chcem ešte dnes obísť celý park a prísť na miesto z ktorého sa údajne dá sledovať tečúca láva, tak na polceste k oceánu sa otáčam a smerujem späť ku „Thurston Lava Tube“. Už je konečne kde zaparkovať (je čas obeda - čiže veľa ľudí šlo uloviť nejaký hamburger), prechádzam akousi džungľou a zostupujem k tunelu kadiaľ kedysi prúdila láva. Je tu teplo a vlhko, rýchlo teda prechádzam tento tristo metrový úsek a vychádzam von.
Už sú tri hodiny a ešte ma čaká dlhá cesta. Lúčim sa s touto časťou parku s tým, že budúci rok sa sem musím ešte vrátiť a bránou vychádzam na cestu číslo 11 smerom k mestu „Hilo“. Ete pred ním odbočujem na cestu 130 ktorá ma privedie k lávovým poliam, ktorým aj táto cesta sama padla za obeť. V tejto časti ostrova sa nachádzajú pláže, aká sú tu zvykom. Čierne. Čierny lávový piesok pôsobí pozoruhodne a oplatí sa na „Kehena Black Sand Beach“ pár momentov zostať.
Začína sa pomaly zvečerievať, tak opúšťam pláž a idem k údajným lávovým prúdom. Burina rastúca uprostred cesty 130 je znakom, že veľa áut tu nejazdí a čoskoro sa blíži jej koniec. Z cesty prechádzam na lávové polia, ktoré sú aspoň tak upravené aby sa dalo cez ne prejsť autom. Míňam asi trojmetrové priekopy po stranách a už sa teším, ako pôjdem tadiaľto v noci naspäť. Na kraji osady „Pahoa“ parkujem auto, vypočujem si inštrukcie strážcov a peši pokračujem ďalej. Prechádzam okolo domov stojacich uprostred lávových polí a prichádzam na miesto, odkiaľ by sa mala dať sledovať láva. Chyba je v tom, že nie dnes. Nie je vidieť takmer nič, len kdesi v diaľke je vidieť žiaru a pár lávových prameňov.
Všetci prichádzajú a v momente odchádzajú, len ja tam sedím a čakám že mi láva začne bublať niekde na meter odo mňa. To sa však nedeje a tak to nakoniec balím aj ja. Na takýchto sklamaných turistoch dobre vedia zarobiť miestni, ktorí kadejakými chodníčkami vodia turistov do zón, kam by sa chodiť (ne)malo a tam sledujú tečúcu lávu a jej vlievanie sa do oceánu. Pred cestou ste varovaní, aby ste sa držali len v blízkosti vodcu, ale výsledky náhodných, ale zato fatálnych krokov na miesta ktoré už vyzerajú ako stuhnuté, ale nie sú, netreba asi ani spomínať. Je pravdepodobné, že tenisky pred hmotou ktorej teplota je 1500°C neochránia. Zakázané ovocie však chutí najlepšie a mať deň viac, ktovie či by som to neskúsil aj ja.
Trochu sklamaný, ale celý a s predsavzatím že budúci rok som tu znova, sa vydávam na cestu späť do mesta „Hilo“. V predposledný deň môjho pobytu na Havaji by som sa rád dostal na horu o ktorej domáci s obľubou hovoria ako o najvyššej hore sveta a pripisujú jej výšku 10 400 metrov. Že pochybovačné úsmevy nie sú na mieste a naozaj ten výstup dá zabrať, sa dozviem až zajtra...
Čertova pec
Kilauea
Obety domácich
Kráter Iki
Devastation Trail
Nový život
Lávové prúdy z 90. rokov
Pohľad k oceánu
Džungla
Kehena Beach
Cesta 130
Na kraji osady Pahoa
Odkazy miestnych
Sledovanie lávy
