Súťaž sa konala v prostredí univerzity Georgia Institute of Technology. Bývalo sa v internátoch, takže počas súťaže v čase 1.-7.7.2007 sme sa stále pohybovali v univerzitnom mestečku.
Organizačne bola súťaž až na niekoľko nedostatkov zvládnutá dobre. Súťažilo sa vo veľkých priestoroch – Campus Recreation Center. V CRC sa nachádza olympíjsky bazén (LOH Atlanta 1996) a veľká telocvičňa, ktorá sa nám stala súťažným miestom.
Celá hala patrila robotickému futbalu. Ten je, takisto ako hala, rozdelený na viacero vetiev. Svetové univerzity súťažia s veľkými robotmi, ktorých cieľom je do roku 2050 poraziť najlepší ľudský futbalový team. Ďalšími kategóriami robofutbalu je futbal humanoidov alebo psov AIBO od firmy SONY.
RoboCup junior je súťaž mládeže do 18 rokov rozdelené vekovo na menšie 2: do 15 a nad 15 rokov.
Môj team v zložení zľava Lukáš Blažek, Ján Paholík a Juraj Miškech
Súťaží sa v kategórii 2na2, kde team vytvorí a naprogramuje svojich futbalistov. Dva teamy sa potom stretnú na ihrisku, zapnú svoje stroje a roboty autonómne hrajú dva polčasy po 10 minút. Vyhráva team, ktorý dá viacej gólov. Viac pravidiel na www.robocup.org
Prvý deň bol tzv. testovací. Teamy kalibrujú svoje senzory na konkrétne podmienky, testujú sa súťažné ihriská. Od pondelka do štvrtka prebieha kvalifikácia, v piatok finále.
V pondelok ráno dostávame základné pokyny k hre. Spolu 36 teamov, rozdelených do superteamov po 3. Každý deň sa stretne jeden superteam s druhým. Zjednodušene to znamená, že denne nás čakajú 3 zápasy. V kvalifikácii súťažíme 3 dni, takže max 9 hier.
Súťaž pre nás začína výborne. Prvý deň nám jeden súper neprišiel, takže sme hrali len dva zápasy, aj to sme oba vyhrali. Po každom zápase si chlapci podajú ruky, vymenia suveníry, odfotia sa.. Nie je to súťaž len o programovaní, ale aj o priateľstvách...
V jeden deň bola pauza určená na robotické prednášky. Ľudia prezentovali svoje práce, ktoré nepatria do súťažných kategórii.
Druhý deň bol pre nás horší. Prvý zápas sme hrali s vysokonasadeným teamom z Japonska, takže sme prehrali. Tento istý súper si nás zvolil aj na druhý zápas, takže sme utrpeli ďalšiu prehru. Tretí zápas sme prehrali len tesne.. Po miernom znechutení nastala rekonštrukcia na náš posledný kvalifikačný deň.
Potrebovali sme vyhrať. Minimálne raz z troch zápasov. Prvý sme proti „pingpongáčom“ prehrali.. Išlo nám o postup do finálových bojov.
Ďalšie dva zápasy sme s prehľadom vyhrali, takže sme na večernej party organizovanej pre účastníkov okrem vymienania darčekov so súťažiacimi z iných krajín oslavovali postup.
Vo finálovom pavúku sme mali 12.pozíciu z 24 postupujúcich teamov. Postúpili sme s bilanciou 8 zápasov, 4 výhry.
Znovu superteamovým spôsobom. Tento krát ale len jeden zápas. Superteam proti superteamu tri zápasy. Ktorý vyhrá viac, postupuje...
Náš prvý zápas v rámci superteamu dopadol výhrou. Od druhého sa očakávala tiež výhra, takže sme boli skoro v suchu. Team z Číny ale sklamal, a v tesnom zápase s mnohými zvratmi prehral 12:13, pričom všetkých 25 gólov dal on. Nefungoval mu pravdepodobne kompas, takže proti ničnerobiacim robotom prehral..
My sme do finále dostali veľmi ťažkého súpera. Mal málo prehier, aj to boli kontumačné, pretože prvý deň neprišiel na zápas.. Po krutom boji sme nakoniec prehrali.. Po Čínskych slzách sme si uvedomili, že na skutočné víťazstvo sme nemali. Technika ázijských štátov je pokročilejšia, majú za sponzorov veľké firmy a naozaj sa tomu rozumejú..
Súťaž skončila víťazstvom čisto ázijského teamu. Práve s jedným z víťazov sme prehrali dva zápasy.
Na porade bolo dokonca spomenuté, že národné kolá v Japonsku, Číne a Iráne sú na vyššej úrovni ako MS. Tieto krajiny sa naozaj tlačia dopredu..
MS som sa tento rok prvý krát zúčastnil aj ako rozhodca. Rozhodovanie na vyrovnaných zápasoch nie je ľahké. Zaujímavý zážitok som mal zo zápasu slovenského teamu z Košíc proti Iránčanom. Irán bol výrazne lepší. Ich silné roboty ničili čo sa dalo.
V prvom polčase sa iránsky robot zrazu zaryl do ihriska.. tieto roboty sú už naozaj nebezpečné aj pre človeka. Nakoniec som to riešil cez hlavného rozhodcu... Iránsky učiteľ za mnou na konci zápasu prišiel a povedal mi krásnu vetu... „Študenti sú ešte stále deti. Je to generácia géniov tretieho sveta.. Za niekoľko rokov z nich budú špičkoví vedci.. Nie sme tu nato, aby sme ich upozorňovali, ale podporovali...“ . Naozaj, sú šikovní.. Raz práve oni budú vyrábať atómové bomby.. Na zamyslenie..
Naozaj súťaž hodnotím pozitívne. Dalo to veľa aj mojim malým zverencom. Dostali sa do sveta, zistili aká je konkurencia.. a možno aj z nich vyrastie budúca generácia vedcov..
Touto cestou sa chcem poďakovať hlavne Základnej škole v obci Domaniža(okres Považská Bystrica), ktorá celú výpravu organizovala, pánovi starostovi, a všetkým sponzorom, ktorý nám pomohli... Naozaj to stálo zato. Dúfame, že ak nebudeme zaháľať, budúce leto cestujeme na RoboCup 2008 do Číny....
