Viktor Srpoň spolu s Lukášom Svobodom s projektom operačného systému KentaurOS a môj projekt robotickej sumo simulácie získali nomináciu na juhoafrické národné kolo v novembri 2008. Vycestovali sme v nedeľu 27.septembra a s medzipristátím v Káhire sme sa po takmer 12 hodinovom lete v pondelok ráno ocitli na letisku v Johannesburgu. Už od začiatku sa o nás organizátori postarali a zabezpečili nám všetko od príletu až po odlet. Po príchode na apartmán v Pretórií sme boli plní očakávania.
V utorok ráno sme ako menšia delegácia vyrazili na safari. Po niekoľkých hodinách jazdy africkou krajinou sme sa ocitli pred bránou parku Pilansberg. Každý mal za úlohu sledovať svoju stranu auta, ak uvidel zviera, zavolal a šofér zastavil. Africké dobrodružstvo sa začalo.
S očami na stopkách sme pomaly prechádzali parkom. Takmer tucet zaparkovaných áut pred nami nás upozornil na levice. Bolo ich päť asi vo vzdialenosti 50 metrov. Na druhej strane sa pásli dve zebry s jedným mláďatkom. Zebry o leviciach vedeli a boli pripravené utiecť. Pre najmladšiu z nich by to však znamenalo smrť, nakoľko leviciam utiecť nedokáže.
Medzi dvoma zvieracími svetmi bola cesta plná áut. Čakali sme na akciu, ktorá však neprišla. Zvieratá sa nikam neponáhľajú, avšak my sme mali na park vyhradené len jedno dopoludnie. Kamienky z prašnej polopúšte odskakovali spod našich kolies. Ďalšou atrakciou bola osamotená žirafa, ku ktorej sme boli blízko. Jedna žirafa však tiež nestojí za poldennú návštevu.
Po niekoľkých kilometroch sme pri jazde údolím zbadali stádo slonov. Okrem nás si ho všimlo len jedno auto. Zastavili sme na strategickom mieste, kde slony budú prechádzať cez cestu a čakali sme. Desať slonov s jedným mláďatkom sa postupne približovali, ako celok potom obozretne prešli cez cestu a pokračovali ďalej. Nádhera.
Začiatok dňa sa nám podaril, avšak na liste zvierat, ktoré sme chceli zazrieť bolo ešte veľa neprečiarknutých názvov. Hroch, nosorožec, leopard, lev... Videli sme množstvo antilop, zebier, vtákov, nosorožca, či iných afrických zvierat známych z animovaných filmov. Ďalším silným zážitkom bolo stádo žiráf, pomedzi ktoré sme prechádzali pri ich obednom oddychu. Ako som spomínal, zvieratá sa nikam neponáhľajú.
Väčšina Juhoafričanov má však iné starosti. Je tu obrovský problém s nedostatkom pitnej vody, chudobou či kriminalitou. Už cestou sme videli množstvo osád, v ktorých ľudia žijú v malých chatrčiach bez vody a elektriny. Na svoje obydlia sú však pyšní a mnohokrát majú vyupratované okolie. Na spolunažívanie s belochmi si postupne zvykajú. Na každej križovatke stoja žobráci. Deti hrajúce popri ceste futbal nám s radosťou kývali. Cintoríny sa nachádzajú za obcou a majú tiež iný vzhľad. Úmrtnosť je vysoká, viac ako 5 miliónov obyvateľov je nakazeným vírusom HIV. Prečo? Čierni si myslia, že prezervatívy sú výmysel bielych na kontrolovanie populácie.
Pri ceste z parku sme sa zastavili v komplexe Sun City, ktorý pripomínal americké Las Vegas. Pri vstupe do areálu stráženého vojakmi sme dostali čip do kasína. Hlavnou atrakciou je umelo vybudovaný päť hviezdičkový hotel zasadený do skalného prostredia. Architekti vytvorili umelú džungľu, vodopády či piesočnú pláž s umelým vlnobitím. Nechýbalo množstvo atrakcií, herní, kasín či reštaurácií.
Poslednou zastávkou bol trh so suvenírmi. Od vyrezávaných žiráf až po zvieracie kože sa dalo kúpiť všeličo. Zjednávanie cien je tu úplne odlišné, nakoľko treba hľadieť, že predajca z obchodu živí mnohokrát niekoľkočlennú rodinu a preto netreba byť tvrdý ako v iných častiach sveta. Predajcovia sem prichádzajú z rôznych afrických štátov.
Ďalší deň sme sa spolu z delegáciou z ostrovu Reunion vybrali na výlet do Johannesburgu. Mnohými považované za obchodné centrum JAR. Mesto vzniklo na zlatej bani a v čase rozmachu produkovali jeho bane jednu tretinu svetovej produkcie zlata. Z baní zostalo pod mestom 20 000 kilometrov šácht a nad zemou haldy odpadu. Mesto nemá turisticky atraktívne centrum, všade číha strach a chudoba. Mrakodrapy sa striedajú s osadami. Johanesburg však zažíva rozmach, stavia hotely na budúcoročné MS vo futbale.
Jedným z najnetradičnejších zážitkov bola návšteva Soweta, čo v preklade znamená juhozápadná osada. Počas apartheidu, ktorý sa skončil v roku 1994 a staval čiernych hlboko pod belochov, v Johanesburgu čierni bývať nemohli. Keďže ich pracovná sila bola potrebná, vtedajšiu spodinu vysťahovali za mesto, aby boli mimo dohľad. Po dobu desiatok rokov to bolo miesto, kam belosi nemali prístup. Chatrče sú oplotené, nakoľko aj medzi miestnymi vládne kriminalita. V súčastnosti je Soweto niekoľkomiliónovou osadou. Obyvatelia sú na svoje mesto hrdí. Už nie sú len chudobní baníci, ale aj bohatí černosi, ktorí zbohatli práve po apartheide.
V Sowete žili dokonca na jednej ulici aj dvaja držitelia nobelovej ceny: Nelson Mandela a arcibiskup Tutu. Novodobou atrakciou je štadión, ktorý bude hlavným dejiskom budúcoročných Majstrovstiev sveta vo futbale. Milióny čiernych Sowetanov dúfajú, že práve tu bude mať svoje zápasy či tréningy Brazília. Futbalom je posadnutá celá krajina. Vnímajú to ako obrovskú príležitosť ukázať sa svetu. Buduje sa infraštruktúra, rekonštruujú sa domy, pripravujú sa štadióny. Každý dolár, ktorý tu turisti nechajú, sa ráta a vytvára nové miesta na trhu práce.
Vo štvrtok navečer začala súťaž. Prebiehala v športovej hale pretórijskej univerzity pod záštitou energetického monopolu Eskom. Viac ako 500 študentov z deviatich provincií JAR a dve medzinárodné delegácie. Večer bol venovaný príprave projektov.
V piatok ráno bolo parkovisko plné školských autobusov. Študenti v uniformách z rôznych častí krajiny sa predierali sálou a hľadali svoje stánky. Sálu sme povinne opustili a zúčastnili sme sa vedeckej show v stane pri jazierku. Porota zatiaľ vizuálne hodnotila projekty.
Projekty boli rôzneho charakteru, každopádne veľmi odlišné od našej národnej súťaže. Laptop bol zvláštnosťou, ľudia si nosili stolové počítače, aj to len niektorí. Viacero projektov opisovala všeobecne známe javy či deje, ako je fungovanie batérie. Informatických projektov bolo menej ako desať. Prevládala environmentalistika, energia a technika. Filtračné lieviky na čistenie vody, návrh na kanalizáciu a rozvod vody v osade či jednoduché generátory nám ukázali, čo Afrika potrebuje. Generácia vedcov je pre krajinu potrebná a preto aj národnému kolu prikladajú obrovskú dôležitosť.
Poobedie sme strávili v stánkoch. Na množstvo účastníkov bolo pripravených takmer dvesto porotcov zatriedených do kategórii, takže bolo stále rušno. Asi o štyri hodiny už bolo rozhodnuté, nakoľko každý projekt získal hodnotenie od aspoň dvoch porotcov.
Sobota bola druhým a posledným dňom súťaže. Nasledoval výber nominácií na medzinárodné kolá a návšteva VIP hostí. Mali sme možnosť pozrieť si ostatné projekty. Ich úroveň a zameranie bolo úplne iné. Dozvedel som sa, že pred niekoľkými rokmi bolo národné kolo na oveľa vyššej úrovni. Pokles spôsobil nedostatok financií na tvorbu projektu ako aj jeho prezentáciu či dokonca emigrácia rodín so šikovnými deťmi z krajiny. Poobede nasledovalo vyhlasovanie výsledkov.
V hale bolo takmer tisíc ľudí. Množstvo rodičov, študentov či VIP hostí zaplnilo celé pódium. Po príhovore riaditeľa súťaže, minuloročnej úspešnej reprezentantky a ministerky vedy a výskumu nasledovalo odovzdávanie cien. Bronz, striebro a zlato si odnieslo veľa projektov z rôznych oblastí. Medzi ocenených striebornou medailou patril aj môj projekt Robotic Sumo Simulation. Nasledovalo udeľovanie špeciálnych cien rôznych asociácií. Radosť detí z finančných výhier, štipendií či laptopov tešila aj nás, nakoľko ocenenie či pomoc potrebujú určite viac ako my.
Posledný deň v Afrike sme zbalili veci a projekty a na africkom trhu nakúpili posledné suveníry. S nabalenými kuframi sme sa vybrali na letisko do Johannesburgu, kde sa s nami ešte prišla osobne rozlúčiť hlavná organizátorka. Čakali sme na nočný let, v pondelok ráno sme pristáli v Káhire a popoludní na viedenskom letisku.
Prostredníctvom článku sa chcem poďakovať Amavetu, ktorý mi od mojej prvej účasti na festivale vedy a techniky v roku 2005 otvoril oči a dvere do sveta vedy a techniky, ako aj podporil našu cestu do JAR, ktorou som zavŕšil svoje stredoškolské aktivity. Moje poďakovanie patrí tiež mestu Považská Bystrica, ktoré finančne prispelo na moju účasť. Za existenciu projektu vďačím pani profesorke Hanulovej a pánovi profesorovi Kosperovi na Gymnáziu Jura Hronca. Skutočných robotov sa mi doma i vo svete podarilo prezentovať vďaka ochote ZŠ Domaniža a ZŠ Slovenských partizánov v okrese Považská Bystrica.
