Prišiel som na stanicu v Ružomberku o 16.20, čo bol čas odchodu autobusu. Na zastávke stálo okolo 40 ľudí a nedočkavo čakali na príchod autobusu. Tak som sa pridal k tej nešťastnej „kope“ ľudí, ktorí v upršanom počasí čakali na vytúžený spoj. Asi po dvadsiatich minútach čakania prišiel konečne ten správny autobus. Všetci ľudia sa potešili a ja samozrejme spolu s nimi. Autobus zastal, dvere sa otvorili a väčšina ľudí vystúpila.
Šofér sa pýta: Kto ide do Námestova?
Našiel sa jeden mladý chlapec, ktorý sa zozadu predral davom a nastúpil. Myslel som, že potom na rad pôjdeme my. My, ktorý sme tu v zime čakali na autobus 20-30 minút. Ale som sa hlboko mýlil.
Šofér hovorí: Za 30 minút ide autobus do Dolného Kubín, ten vás zoberie ja meškám.
Samozrejme hneď to začalo v dave šomrať, pár ľudí sa s ním začalo hádať, ale nakoniec to vyriešila jedna teta.
Teta hovorí: Viete čo, tak si choďte, šťastnú cestu.
Šofér zatvoril a odišiel takmer prázdny autobus.
Ľudia sa rozpŕchli a za 30 minút sme sa opäť všetci stretli na zastávke, počkali na autobus, ktorý na rozdiel od iných, cestujúcich dopraví domov...
