Koniec všetkého?
Z vedeckého hľadiska je smrť okamih života, kedy nastáva koniec životných funkcií, kedy nastáva koniec komunikácie medzi fyzickou a psychickou stránkou človeka. Takže kým nám bije srdce, dýchame a funguje nám mozog, vtedy sme živý. Akonáhle sa tieto funkcie skončia, vtedy nastáva smrť.
Každý človek má skúsenosť so smrťou. Už malé deti často zažívajú smrť svojich starých rodičov, či iných príbuzných. Smrť čaká na tejto zemi všetko, čo možno považovať za živú prírodu. Veď už baktérie majú obmedzenú dĺžku života, ďalej rastliny, stromy i zvieratá tiež nie sú nesmrteľné. Čaká ich jedného pekného dňa koniec. To isté platí aj pre ľudí. Tiež nás čaká koniec. Na rozdiel od všetkych tvorov na tejto zemi ale máme nádej. Takého psa po smrti nič nečaká, pretože nemá dušu. Ľudia dušu majú a tá je nesmrteľná (5. hlavná pravda- Duša človeka je nesmrteľná). Preto sa smrťou pre nás veci nekončia!
Koniec? Smrť predsa nie je koniec, je to len ďalšia cesta (Gandalf, Pán prsteňov- Návrat kráľa)
Čo nás čaká?
Keď sa priblíži hodina smrti, človek má možnosť sa definitívne rozhodnúť, či chce byť spasený, alebo nie. Pekne je to ukázané vo filme The Encounter, keď Ježiš hovorí Nickovi: "Dávam ti všetko zadarmo, jediné, čo treba urobiť, je prijať to". To je ten dôvod, prečo Ján Pavol II. raz povedal, že je dosť možné, že v pekle okrem padlých anjelov nikto nie je. Totiž aj Hitler, aj Lenin, aj Napoleon aj Nero, aj neviem kto ešte mohli v hodine smrti oľutovať svoje činy a tým pádom sú zachránení.
Aby sme si porozumeli, hodina smrti neznamená 60 minút času pred tým, ako človek naposledy zavrie oči. Môže to byť kľudne len okamih pred tým, ako vrah podreže svoju obeť. No vždy je to dostatočne na to, aby zomierajúci človek prehodnotil svoj život a rozhodol sa. Nanešťastie existuje množstvo zatrpknutých ateistov, ktorí azda v hodine smrti povedia "nie". Takí sú zatratení.
Očistec
Očistec je miesto, kde väčšina z nás pravdepodobne strávi určitý čas pred tým, ako sa dostane do kráľovstva nebeského. Odkiaľ ale vieme o očistci? Existuje aj mnoho evanjelických denominácií, ktoré v očistec neveria, lebo sa údajne nikde v biblii nespomína, ale ja vám ukážem, že tomu tak nie je. Na ilustráciu použijem moje obľúbené pohrebné čítanie z knihy múdrosti:
Duše spravodlivých sú v Božích rukách, muka smrti sa ich nedotkne. Nemúdri sa nazdávali, že sú mŕtvi; za nešťastie posudzoval sa ich odchod,za skazu ich poberanie od nás. – Oni sú však na pokoji.Lebo keď aj, podľa mienky ľudí, pretrpeli muky, jednako ich nádej bola plná nesmrteľnosti. Po nedlhom treste prijmú veľké dobrodenie, pretože ich skúšal Boh a zistil, že sú ho hodni…
Muka smrti sa ich nedotkne- táto časť značí, že máme od Boha záruku, že tomu, kto verí, sa život neodníma, iba mení. Nečaká nás teda definitívny koniec, iba zmena.
Nedlhým trestom sa tu myslí práve očistec. Človek po smrti ešte nesie tresty za hriechy, ktoré urobil, aj keď tieto sú už odpustené. Kvôli ilustrácii uvediem príklad:
Ukradneš dôchodcovi dvesto eura. Dôchodca to zistí a dá ťa na súd. Na súde ti dokážu vinu. Ty však povieš: "Je mi ľúto, že som to urobil". Ak je dôchodca charakter, odpusti ti tvoje previnenie (našťastie Boh je silný charakter a vždy ti odpusti). To ale neznamená, že pôjdeš na slobodu a koniec. Sudca ti vymerá trest, povedzme peňažný a musíš dôchodcovi zaplatiť 400 evra a ešte aj trovy konania. Teraz si predstavme, že charakterný dôchodca je Boh. Ľutujúci zlodej je vlastne ľutujúci hriešnik. Ak poprosí o odpustenie a Boh mu odpustí, je zbavený svojej viny. Avšak trest ostáva. Trovy konania by sa dali prirovnať k pokániu, ktoré dostaneme na spovedi od kňaza (napríklad pomodliť sa 3 otčenáše). A tých 400 evri, ktoré musí vyplatiť dôchodcovi, to je ten trest, ktorý ostáva aj po odpustení hriechu. V podstate tento trest určuje čas, ktorý budeme musieť stráviť v očistci.
Našťastie nám Boh dal isté prostriedky, ako sa tomu trošku vyhnúť, keďže niektorí ľudia by možno museli v očistci stráviť dlhé roky, kým by svoj dlh takto splatili. Tým prostriedkom sú predovšetkým úplné a aj čiastočné odpustky. Nebudem tu opisovať, ako ich získať, to predsa vie každý. Ale obetovaním úplných odpustkov za zosnulé duše im v ten moment zmizne ich dočasný trest a idú do neba.
Napriek tomu, že v očistci duše trpia strašné múky, majú nádej, nádej, že sa raz dostanú do neba, pretože z očistca iná cesta nevedie
Nebo
Niektorí ľudia zase pochybujú, že či sa vôbec môžu dostať do neba. Sv. sestra Faustína vo svojom denníku píše aj o nich. Boh dal človeku raj už tu na zemi. No keďže človek sa vzpriečil Bohu, raj (Eden) bol zabezpečený ohnivým mečom a pre nás, ľudí na tomto svete neexistuje. V nebi nám bude dobre, najlepšie, ako len môže byť. Povedal to Ježiš- "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil svojím verným…" Do neba sa môžu dostať duše, ktoré zomrú v stave nehriešnom a majú úplne odpustené tresty za hriechy (teda zomrú po odpustkách ešte predtým, akoby stihli zhrešiť). Jedine tieto duše idú priamo do neba.
Peklo
Peklo je naopak stav zatratenia, bolestí a zúfalstva. "A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy, tam bude plač, krik a škrípanie zubami…" Niekoľko ľudí malo tú "česť", že videli utrpenie zatratených duší. Bolo to však z Božieho rozkazu. Každý, kto by si nejaké podobné vidiny privolával sám, tam môže skončiť navždy. Na rozdiel od očistca, duše v pekle neobsahujú v sebe ani ťuk dobrého. Všetci sa navzájom nenávidia*, rúhajú sa Bohu a snažia sa k sebe zlákavať ďalšie duše. To je vlastne činnosť diabla- pokúšať ľudí. Nie však preto, že by nás zlákal k sebe do pekla. No má v sebe takú neskutočnú závisť, že si povie- Keď nemôžem byť v nebi ja, tak nebudeš ani ty… a je smutné, že mnoho ľudí mu na to naletí.
Tak po smrti nás čakajú definitívne len dve možnosti. Buď nebo, alebo peklo. Pritom závisí vo veľkej miere len od nás, ako sa rozhodneme. Boh chce každého prijať do svojho kráľovstva, no naša slobodná vôľa mu je prednejšia. Nezabúdajme, stačí len prijať…
* "Spolupráca" jednotlivých zlých duchov nezávisí od ich lásky, ale od ich spoločného cieľa. Môžeme si to predstaviť ako dva mafiánske klany. Navzájom sa nenávidia a najradšej by sa vyvraždili. Ak však príde tretí mafiánsky klan, predošlé dva sa vo svojom úsilí spoja, aby ich odboj voči tretiemu klanu bol efektívnejší. Toto urobia napriek tomu, že sa nenávidia
Prečo nerozprávame o smrti?
Mnoho veriaích rozpráva, že ich smrť nezaujíma a že vlastne by žiadného kresťana smrť nemala zaujímať, lebo sme vykúpení a máme večný život. Na jednej strane je to pravda. No to určite neznamená, že slovo smrť= hriech. Nádej na večný život skutočne máme, no zatiaľ je to len nádej. Ak svojím životom dokážeme, že o túto nádej nestojíme, potom je smrť pre nás naozaj večnou smrťou (peklom). Pre veriacého človeka je smrť Veľkou Nocou, pretože ide do neba.
Okrem toho, ak by sme nemali vôbec rozprávať o smrti, museli by sme vyhodiť z biblie asi aj polovicu toho, čo sa v nej píše, veď či už začneme Adamom a Evou- Zomrú, lebo neposluchli Boha a zhrešili, pokračujeme Kainom a Ábelom-"Vyjdime si von… napadol svojho brata Ábela a zabil ho." Ďalej Sodoma a Gomora, kde Boh sírou a ohňom zničil všetkych hriešnikov, potom Židia v egypte, kde 10 egyptských rán zničilo jak obyvateľstvo, tak zvieratá a rastliny, ďalej môžme hovoriť o časoch sudcoch (Samson oslou čeľusťou vyfliaskal 1000 Filištíncov), časoch prorokoch (Babylonský Nabuchodonozor), o Machabejcoch, ktorých kráľ kruto umučil za ich pevnú vieru. Museli by sme z Biblie vyhodiť Ježišovú smrť a útrpenie, lebo to by predsa ku kresťanom nemohlo patriť… http://www001.estranky.sk/system/editor/fckeditor/editor/images/smiley/msn/whatchutalkingabout_smile.gif (ťažká ironia). A ani by sme neskončili, pretože nasledujú apoštoli a rôzní mučeníci a potom svätci, o ktorých sa už v Biblii nepíše.
Bojíme sa
Nijaký človek si nemôže byť istý, či bol dostatočne dobrý, aby sa dostal do neba. Môže ale veriť, že aj keby bol najhorší na svete, nikdy nie je horší ako veľkosť Božieho milosrdenstva a preto sa môže zachrániť. Ľudia sa boja práve toho, že nie sú dostatočne dobrí, aby sa stali dedičmi neba. Ježiš nám však hovorí (a rovno niekoľkokrát): "Nebojte sa!"
Smrť z iného uhla
V dnešnom svete existuje tzv. kultúra smrti. To je taká vec, kedy ľudia preferujú smrť pred životom. To znamená, že konajú interupcie, eutanázie, vraždia, prípadne konajú iné hriechy proti životu (použitie antikoncepcie je tiež hriechom proti životu). Tu už možno hovoriť o hrešení proti životu. Ide o zlo.
Ďalej smrť spôsobuje hrôzu u ľudí prostredníctvom rôznych siekt, nedajbože satanistov. Neslávne známa kapela Mayhem bola priekopníkom v tom, ako strašiť ľudí. Brutálne surová muzika, agresívne bicie, texty so zameraním na satanizmus, ako aj konanie zabíjačiek na koncertoch, hádzanie prasačích hláv do publika, či použitie fotiek svojho zosnulého kolegu (ktorý sa z nezistených dôvodov odkragloval, ale myslím, že dôvod je jasný…) na obal nového CD. Toto ich vyčínanie v spojení s vypaľovaním kostolov a ničením cintorínov opäť len podporuje kultúru smrti. Bohu sa to nepáči. Keď sme nebodaj členom nejakej takejto skupiny ľudí, alebo s nimi aspoň podvedome súhlasíme, vtedy máme dôvod sa báť smrti. Normálny kresťan sa ale smrti báť vôbec nemusí!
Prečo rozprávať o smrti
Dôvod je jednoduchý. Mladý človek si myslí, že do smrti má ešte ďaleko. To síce pravda byť môže, ale rovnako nemusí… človek sa nemôže spoliehať na to, že ešte neprišla jeho hodina, práve naopak, mal by sa správať, ako by toto bola jeho posledná hodina. Keby som mal teraz umrieť, som pripravený strestnúť sa s Pánom? Ako by som obstál pri súde?
Ak odpoviem: "Nie", tak pravdepodobne je niekde problém. A čo ak naozaj umriem? Nikto sa nepýta, či hej, nikto sa nepýta, či nie.
Je to jedna z najzaujímavejších vecí ľudského života. Keď sa človek narodí, nikto sa ho nepýta, či sa narodiť chce, alebo nie. Jednoducho sa narodí a je tu. A keď človek zomiera, opäť sa ho nikto nepýta, či už chce, ani či ešte nechce. Opäť rozhodne niekto iný….
