Minule, ako som cestoval do školy vlakom (bol som študentom Katolíckej Univerzity v Ružomberku), zhováral som sa s jedným známym, ktorý tiež študuje na rovnakej univerzite. Keď prišiel sprievodca a kontroloval nám lístky a karty ISIC, tak si všimol, že Katolícka Univerzita. A pýta sa, že prečo všade pchajú to slovo "Katolícka". Prečo sa proste nevolá Ružomberska Univerzita. Kolega, ktorý sa mimochodom tvári ako najväčší kresťan mu na to povedal: "Neviem prečo, ale mne sa to tiež nepáči"
Toto jednanie ma akože dosť dojalo. Predo mnou, alebo pred známymi ľuďmi nedá na KU dopustiť, ale pred cudzím človekom sa zachová ako úplný sráč. A práve o tom je Duch odvahy.
Odvážim sa na ulici pozdraviť okoloidúcemu kňazovi po kresťansky? Aj keď som s partiou kamarátov, ktorí nie sú veriaci? Alebo azda hrajem dvojitú hru- v kostole a medzi veriacími sa tvárim ako svätec, no na ulici som zrazu "ateista"? Viem si obhájiť svoju vieru, alebo sa za ňu nebodaj hanbím? Ak áno, tak nemám v sebe ducha odvahy!
Prečo je to dôležité?
"Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred Nebeským Otcom"
Toto hovorí Ježiš. A ak sa nebudeme hanbiť za svoju vieru napriek rôznym príkoriam, vtedy som blahoslavený: "Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť, radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami."
V tejto veci prajem sebe i vám veľa odhodlania. Chce to len zahodiť hanbu a ísť za svojim Spasiteľom. Tak budeme vyznaní pred celým nebeským zborom, keď príde naša hodina.
