Quo Vadis ľudstvo?

Začalo sa to celkom nevinne. Vtedy, keď sme sa začali odlišovať od opíc. Postavili sme sa na nohy, čo nám dalo obrovský náskok, pred všetkým ostatným čo dovtedy existovalo. S pomocou rúk, ktoré sa nám konečne uvoľnili sme dokázali vytvárať čoraz zložitejšie nástroje. Ale ten pokrok by nebol možný bez progresu orgánu, ktorý rozhodujúcou mierou prispel k nášmu prežitiu. Bez mozgu - alebo našej schopnosti vytvárať nové a nové veci a zamýšľať sa nad všetkým okolo nás. Táto konkurenčná výhoda nás raz možno privedie na pokraj záhuby, alebo nás, paradoxne pred ňou môže zachrániť.

Pokračovalo to už nie až tak nevinne. Sotva sme si stihli uvedomiť a mali sme oheň, koleso, či sme dokonca dokázali odlievať železo a bronz. A vtedy sa to začalo kaziť. Začali sme pretvárať prírodu okolo nás na náš obraz. Aj keď sme vtedy nerozumeli, aké dôsledky to môže mať, vtedy sme chceli žiť pohodlnejšie a jednoduchšie. Chceli sme sa viac dožiť, tak sme vymysleli acylpirín, chceli sme získavať energiu, tak sme začali ťažiť ropu a vyrábať z nej palivo, ktoré sme pálili a pálime dodnes. Chceli sme žiť v luxuse, tak sme začali zabíjať zvieratá kvôli kožišine, hoci sme ju vôbec nepotrebovali. A začali sme robiť veľa iných vecí bez ohľadu na to, ako to zasiahne faunu a flóru na našej Zemi. Potrebovali sme rýchlo budovať dopravu a priemysel, vyrábať zbrane, ktoré nám už neslúžili na prirodzený boj o prežitie, ale na boj o moc a prestíž, s ktorými sme mohli zapichovať vlajočky na mape sveta. A to ešte nemalo byť ani zďaleka všetko.

Naše konanie začalo prinášať dôsledky, ktoré sme už nemohli prehliadať. Nemohli sme sa už ďalej tváriť, že nevidíme ako kvôli nám vymiera čím ďalej tým viac živočíšnych a rastlinných druhov. Ako sa hrozivo zmenšuje plocha dažďových pralesov a lesov. Ako vypúšťame odpady do riek, ako neváhame v neskutočných mukách zabíjať pokusné zvieratá len kvôli promilovému zvýšeniu predaja nového purfamu. Neváhali sme ďalej zväčšovať ozónovú dieru a prizerať sa topeniu ľadovcov. Presviedčali sme sami seba, že transformácia ekonomiky na ekologickejšiu by sme nás stála príliš veľa.

Potom však prišla pred niekoľkými rokmi správa ktorá zaútočila na nás samotných. Tvrdila že ak s tým niečo neurobíme, ak to nezastavíme, môžeme sa sami raz stať obeťou vlastného pokroku. Smutné, že ľudstvo si začalo uvedomovať dôsledky svojich činov až vtedy keď bolo samo ohrozené. Vtedy sme začali pomalými krôčikmi naprávať to, čo sa nám zdalo že je ešte možné napraviť. Masy ľudí si však uvedomili skutočnosť až vtedy, keď ju pocítili na vlastnej koži. Keď sa začali kopiť záplavy, suchá a teplé zimy. Vtedy si prvé lastovičky začali uvedomovať, že vedci mali pravdu. Že ak nezastavíme globálne otepľovanie, budú deti našich detí svedkami udalostí, ktoré natrvalo ovplyvnia podnebie na Zemi. Niekedy sa pýtam sám seba, či to bolo tejto planéte treba...