„Zapamätaj si spoločnosť. Taká ako je, ťa zje."
Bola hlboká noc aprílová,
keď bežal som lesným chotárom,
s požiarom v duchu zapáleným,
nahý, na smrť vychudnutý.
V hlave neustále mihali sa obrazy
démonov, ktorí mamonou lákali ma,
aby som plemeno vymenil za bremeno.
Nie, čuš prízrak, to si radšej vyrežem
pečeň, pre túto jeseň, pre každú pieseň,
čo vykričí tieseň, tieseň tú ľuďom vlastnú.
„Zapamätaj si spoločnosť. Taká ako je, ťa zje. "
Od malého chlapca v sebe trýznenú,
za násilie ukrývanú, za sĺz oceán
vymenenú, za úsmevom skrýva
sa bolesť .
Všetci sa strácate v malichernosti
svojho egoizmu. Ty si myslíš že si iný?
Že bez činu nieto viny ?
Praví démon rakoviny.
Mlčky brázdim prázdne pláne,
hľadám seba v lesnom ráne,
vystieram zas svoje dlane
čo sa stane, to sa stane.
„Zapamätaj si spoločnosť. Taká ako je, ťa zje."
