O médiách, fabrikách, skutočnom smútku a Van Goghových slnečniciach

Zobudil som sa na koženej sedačke v nejakom pajzli vo Svite. Posadil som sa a napil z piva čo stálo na stole. Premýšľal som kde to vlastne som, ako som sa sem dostal a vôbec prečo. V tej chvíli som si ju všimol. Sedela v kúte stola a vyzerala dosť skleslo. Jej oči boli prázdne a vyžarovala z nich, ako by som to povedal ničota. Postavil som sa a vykročil k nej. „Môžem si prisadnúť?" Opýtal som sa. „Kľudne." Posunula sa a ja som si sadol vedľa nej. Mala dlhé čierne vlasy a svetlú pokožku, pery bordovej farby a na zuboch strojček. „Prečo tu sedíš tak sama ?" „Vieš prečo, lebo môj život je úplne nahovno odkedy ma niekto preklial... Odvetila a preložila si nohu cez nohu, mala pekné dlhé nohy, v sieťkovaných pančuchách vynikli ešte viac. „Ako to myslíš preklial?" „No." Odvetila a prehodila si vlasy preč z čela. „Aj teraz som tu prišla s kamoškou a tá sa mi vôbec nevenuje, vkuse je len s tým svojim frajerom." „Asi len chce byť šťastná, ako všetci ostatní." Povedal som, usmial sa na ňu a zapálil si cigaretu. Mlčky na mňa pozrela. Zdvihol som ruku a pohladil ju po tvári, mala hebkú, veľmi jemnú pokožku. „Poď dopredu." Zavelila. Vstal som od stola a spoločne sme kráčali k pódiu. Hrala tam miestna kapela. Dav ľudí metal hlavami a všetci do seba navzájom vrážali. Jeden chlapík zobral zo stola pivo a celé ho vylial na iného chlapíka, ten si strhol dole tričko a otriasol sa ako pes. Energia v miestnosti sa dala krájať mäsiarskym nožom. „Počuj, tu človek nepočuje ani pol vlastného slova, ak sa chceš rozprávať tak poďme vonku." Zakričal som na ňu. Chvíľku mlčala, potom sa na mňa pozrela a povedala: „Nie, ostanem tu, chcem vidieť koncert." Z jej slov, z jej očí, z jej hlasu bolo cítiť strach, veľkú kopu strachu. Pripadal som si ako starý pes, ktorý sa slintajúc pozerá na malé dievčatko s ružovým balónikom. Naklonil som sa k nej a pošepol jej do ucha: „ Ty nevieš, čo je to skutočný smútok." Prekvapene sa na mňa zahľadela. Otočil som sa a skočil do davu, sotil som vlasatého chlapíka čo stál vedľa mňa, ten odletel tak o meter ďalej. Dredatý spevák bľačal do červeného mikrofónu a vôbec si nevšímal publikum pod sebou. Myslel som na týchto chlapcov, ktorí sa domnievajú, že brnkajú na struny utrpenia, v nedeľu však sedia v kostole v prvých radách. Presne medzi ocinkom a mamičkou, potom si sadnú do rodičmi kúpených drahých áut a vracajú sa do svojich domovov. Myslel som na všetky tie kurvičky, čo sa chichocú na toaletách v baroch a v kabelkách nosia čivavy so zlatými mašličkami na hlavách. Myslel som na dvanásťhodinové pracovné doby vo veľkých fabrikách, na všetkých ľudí čo kvôli tomu prišli aj o posledné zbytky svojej duše a rozumu. Myslel som na svojho bývalého šéfa, na zmanipulované média, na Van Goghove slnečnice a dánske filmy, myslel som na otca, ktorého som nevidel tri roky a na všetky tie ostatné veci. Možno som v ten večer aj niekoho udrel, ale na to si už nepamätám a možnože som ja vôbec nevedel, čo je to skutočný smútok a možno ani čo je šťastie. Vyšiel som vonku, nejaký pankáč ma ponúkol vodkou, neodmietol som. Vonku začalo pršať, stáli sme tam sami dvaja v tme a tichu.