Čína čelí tzv. priemyselnej recesii. Na jednej strane index spotrebiteľských cien zaznamenal medziročný nárast o 3% (najvýraznejší rast od roku 2013), no na druhej strane, index cien výrobcov klesol oproti minulému roku o 1,2%.
Problém spočíva v tom, že index spotrebiteľských cien neakceleroval kvôli nárastu dopytu v krajine (čo by odzrkadľovalo silnejší hospodársky rast a domácu spotrebu), ale kvôli nedostatočnej ponuke. Čína zaznamenala totiž vysoký nárast inflácie potravín (11,2%, čo je najvyššia miera inflácie v tomto segmente od roku 2011!). Za nárastom cien potravín stojí prasací mor, a teda nedostatok bravčového mäsa v krajine, čo vyústilo k viac ako 69% zdraženiu bravčového.
Prečo je problém v rozdielnom raste inflácie?
Najvýraznejším problémom je to, že nárast spotrebiteľských cien (v dôsledku nedostatku mäsa) znižuje životnú úroveň v krajine, ako aj kúpyschopnosť obyvateľstva, čo v konečnom dôsledku urýchľuje spomaľovanie hospodárskeho rastu (krajina sa rýchlejšie približuje k recesii). Na druhej strane, pokles cien výrobcov (v dôsledku nedostatočného dopytu – zahraničného kvôli obchodnej vojne, ale aj domáceho), vedie k poklesu investícií a k ďalšiemu tlaku na znižovanie nákladov tamojších firiem (miezd, pracovných miest), čo zase len prispieva k spomaľovaniu nielen čínskej ekonomiky, ale aj globálnemu rastu inflácie (s čím má nielen Európa obrovský problém). Čínska centrálna banka však poskytla komerčným bankám dodatočnú likviditu na to, aby došlo k stimulácii ekonomiky. Dáta ohľadom poskytovania úverov, ktoré budú zverejnené tento týždeň, prinesú odpoveď na to, či stimuly centrálnej banky pomohli naštartovať úverovanie, alebo nie. V piatok budú zverejnené dáta rastu HDP za tretí kvartál, kedy sa ukáže, či čínska ekonomika aj naďalej pokračuje v spomaľovaní.
Ale prečo potrebujeme vôbec udržiavať stabilný inflačný rast?
Problémom pomalého inflačného rastu, resp. deflácie, je zadlženosť. V prípade deflácie totiž dochádza k tomu, že reálne bude musieť dlžník vrátiť viac, ako si požičia. Teoreticky môže dôjsť k tomu, že firmám budú klesať príjmy (v dôsledku deflácie), ľuďom platy, ale splátky úverov ostanú na rovnakej úrovni. V tragickom prípade táto situácia môže vyústiť do neschopnosti splácania úverov, čo by mohlo predstavovať v súčasnej situácii vo svete výrazný problém, keďže od 70-tych rokov sa podstatná miera hospodárskeho rastu udržiavala (resp. recesie sa zmierňovali) skrz monetárne stimuly (znižovania úrokových sadzieb, a teda poskytovania úverov). Globálna zadlženosť teda vzrástla, a preto si svet nemôže dovoliť defláciu, pretože by dochádzalo k hromadnej neschopnosti splácania úverov.
Komu je svet dlžný?
Iste si mnoho čitateľov kladie túto otázku, no problém je v súčasnom bankovom systéme, ktorý funguje na princípe frakčného bankovníctva. To znamená, že banky počítajú s istou mierou rizika pri poskytnutí úveru, a teda zjednodušene povedané, na to aby poskytli úver, potrebujú mať len rádovo niekoľko jednotiek percent kapitálu z výšky poskytovaného úveru. Banky teda poskytovaním úverov v podstate z ničoho vytvárajú peniaze (resp. svoje vlastné peniaze napákujú a požičiavajú ich). V prípade výraznej neschopnosti splácania by sme teda videli hromadné bankroty a rapídny zánik peňazí (agregáty M2, M3 by konvergovali ku agregátu M1). „Našťastie“ máme centrálne banky, ktoré sú tu na to, aby takýmto veciam predchádzali.
