Ako vravím, dlho ma už mrle žerú, počasie nevychádza a ak áno, tak mám povinnosti. Keď teda konečne príde jeden solídny voľný deň, neváham a beriem prevetrať aspoň bicykel.
Bike bol v servise, dlhšie som prehliadku odkladal, musím ho teda aj takoj otestovať. Rozhodol som sa pre "ukončenie" lokality v katastri mesta Spišská Belá, kde mám jeden neobhliadnutý cieľ, dokonale dostupný práve na bicykli.
Začínam klasicky trasou, prejdenou mnou snáď po milióntykrát (preháňam) - z Kežmarku asfaltovým cyklochodníkom cez kežmarskú Hájovňu, ďalej Strážky až do Belej, ku Belianskemu rybníku, kde prvý krát oddychujem. Túto trasu poznám, chcel som ju mať čo najrýchlejšie za sebou.
Odtiaľ nastupujem na známy cyklochodník vedúci do Tatranskej Kotliny. Idem po ňom vôbec po prvý krát a pred sebou mám niekoľko kilometrov do cieľa. Hovorím si, že musím konečne začať používať svoje hodinky, presne kvôli vzdialenostiam.
Ľudí na chodníku je dosť. Cyklisti, inline korčuliari i prechádzkári. Je pekne, celkom teplo. Tento chodník je v regióne veľmi populárny, pamätám sa, že v čase otvorenia naň vraj chodili masy ľudí. Vedie nielen do Kotliny, pretože k nemu bol pripojený pomerne nový cyklochodník vedúci až do Ždiaru. A odtiaľ zase vedú ďalšie cesty, až hen za kopce. Na asfalte tohto chodníka ale už vidno, že je staršieho dáta.
Plánom dnes ale nie je dostať sa až do Tatranskej Kotliny. Pri lokalite Šarpanec (známa hubárska oblasť) to totiž stáčam doprava na poľnú cestu, kde začnem hľadať rašelinisko Belianske Lúky. Označenie je dobré, riadim sa šípkami a tabuľami, ale zaslúžilo by si tiež renováciu. Pri prístrešku totiž hneď začína náučný chodník a niektoré tabule sú už riadne opotrebované a jedna aj vyvrátená. Málo kto si vôbec všimne na čo tabuľa upozorňuje.
Prichádzam na miesto. Rašelinisko je jedno zo štyroch, ktoré sa pri Belej nachádzajú a jedno z dvoch, ktoré je upravené ako oddychová zóna. To druhé - rašelinisko Krivý Kút - som navštívil minulý rok v októbri. Belianske Lúky ale sú rašeliniskom úplne nevyťaženým, čo sa podarilo dosiahnuť vyhlásením chráneného územia roku 1983. V súčasnosti je územie Národnou chránenou rezerváciou, zaradenou do systému Natura 2000 s viacerými rastlinnými glaciálnymi reliktmi. To znamená, že na tomto mieste sú kvetinky s nepretržitým výskytom od doby ľadovej.
Rašelinisko je vraj staršie než 10 000 rokov a hĺbka rašeliny dosahuje aj tri metre. Cez mokradné miesta je postavený drevený peší chodník, po ktorom pokračujú tabule náučného chodníka ďalej. Prejdem sa po ňom a obzerám krajinu. Drevené laty chodníka by takisto potrebovali výmenu, sú značne opotrebované a viaceré chýbajú. Asi nie sú na také veci peniaze.
Samozrejme, nestretávam tu ani živú dušu. Cyklisti z cyklochodníka museli na mňa zazerať, kam to vlastne bočím. Uznávam, že pre niekoho to môže byť málo atraktívne miesto, podľa mňa je ale parádne. Ľahnem si teda na drevený chodník a užívam ticho a trochu Slnka. Majestátne Tatry ma pre tentokrát veľmi nezaujímajú, zrak mi opäť raz padá na Levočské vrchy a Spišskú Maguru. Tam smerujem svoje plány.
Pri odchode míňam diviačiu zvernicu, ale nikdy nemám šťastie na nejakú zver, keď míňam niečo také. Asi som príliš hlučný. Stopy po diviakoch sú ale zrejmé. Ostáva už len cesta domov, po tej istej trase, ako som sem prišiel. Po celý čas idem proti pomerne silnému vetru, takže si aj celkom zamakám. A sľubujem si v duchu, že nabudúce si už odmeriam vzdialenosť, ktorú vlastne prejdem.
Výlet sa uskutočnil v stredu 26. mája 2021.
