Konečne. Po dlhej, predlhej dobe sa opäť s mojim bratom Jokom vydávame na ďalšie miesto z naplánovaného zoznamu nepoznaných lokalít. Koncom leta som začal pociťovať bolesti kolien a dosť som sa bál, či ma nedoháňa vek a ja budem musieť prestať s táraním sa po lesoch. Celé leto som bicykloval a jedného dňa som absolvoval dokonca aj hudobný festival, po ktorom som začal pochybovať o svojich kĺboch. Aj preto začíname teraz len zľahka a na krátko, otestovať čo zvládnem. Dosť bolo skákania na živelnú hudbu, odteraz už len kývam hlavou.
Nejdeme skoro ráno, na miesto prichádzame pred deviatou. Auto nechávam dole pri hlavnej ceste na Vernár a vyrážame po vedľajšej asfaltke smerom ku lokalite Hranovnického plesa.
V Hranovnici nie je žiadne pleso, nazýva sa tak lokalita mimo obce s vápencovými skalami v doline Teplého potoka, ktorý nezamŕza ani v zime. V pláne je nájsť tieto skalky, problémom je však pre nás, že sa mi nepodarilo zistiť, kde presne by to malo byť. Informácie z webu sú pre mňa len kusé, mapy málo zrozumiteľné, terén zarastený a značenie žiadne. Určitá miera dobrodružstva je ale žiadúca.
Skúsime teda jednu lesnú cestu a v podstate omylom začneme stúpať do kopca Jablonka. Ideme zle, vápencové útvary by sa mali nachádzať na ľavom brehu potoka. Aspoň výhľad a prostredie máme veľmi pekné, spoločne s absolútne gýčovým jesenným babím letom. Vraciame sa teda z kopca dolu a prekračujeme malebný Teplý potok, z ktorého sa parí ako v termálnom kúpalisku. A kde je termálna voda, tam sú vápence.
Prichádzame k opustenému areálu bývalej Školy v prírode Andreja Sládkoviča na Hranovnickom plese. Nie tak úplne opustenom. Na ceste nás víta brechotom menší psík a zdá sa, že vedľa niekto býva v peknom domčeku, asi strážca areálu. Najlepšie časy má už táto inštitúcia za sebou. Založená v roku 1982 a dodnes viacero ľudí s láskou spomína na absolvované turnusy v lesnom prostredí Spišsko-gemerského krasu a v oblasti Slovenského raja. Ako to už býva, po revolúcii škola dlho nevydrží a dnes je areál opustený a chátrajúci.
Dáme si teda maličký urbex, všetko s úctou a bez narúšania uzamknutých priestorov. Prejdeme sa areálom, cez ktorý preteká "naparujúci sa" Teplý potok, ktorý vytvára menšiu hmlu. Míňame futbalové ihrisko, preliezky a hojdačky a dostávame sa aj k bazénu na kúpanie. Na naše prekvapenie je napustený vodou. Dá sa nám dokonale precítiť, ako si to tu museli svojho času užívať deti socialistickej mládeže.
Obzeráme sa, kadiaľ ku skalám. Nenachádzame ale nič, čo by nasvedčovalo, kde sa má daná lokalita nachádzať. Geomorfologická mapa, ktorú som si pred výletom študoval, mi teraz veru veľmi nepomohla. Asi len miestni, lesníci alebo geológovia by nám vedeli poradiť. Nechce sa nám blúdiť po zarastených, neznačených chodníkoch v prostredí, ktoré nepoznáme a tak sa uberáme naspäť k autu.
Zrazu aha ! Z cesty vidno bielu stenu skaly a braček Joko navrhuje, aby sme sa vydali po jednej z lesných ciest smerom k nej. Takto prídeme k pomerne veľkej vápencovej skale, na jej vrchol i pod ňu. Zdola vidíme i nabitú skobu, niekto tu teda trénuje i lezenie na skalky. Aspoň niečo nachádzame, som šťastný a spokojný. Lokalita Hranovnické pleso je krasová oblasť a prírodná pamiatka, vyhlásená v roku 1984, bez určenia ochranného pásma. Takto sa aj my k nej trochu priblížime.
Po návrate k autu smerujeme do susednej dediny Spišský Štiavnik. V pláne je ešte návšteva impozantného kaštieľa. Po príchode na miesto stretávame mladý pár, ktorý má očividne podobný plán ako my dnes. Obchádzame kaštieľ z obidvoch dostupných strán, podobá sa opevnenému hradu, zozadu je pristavaná kaplnka vo veľkosti menšieho kostola. Do kaštieľa sa nedostanete, areál je uzamknutý a strážený. Očividne by potreboval rekonštrukciu a my konštatujeme, že je nesmierna škoda, že nedokážeme ako spoločnosť vyťažiť potenciál z našej krajiny a z toho, čo všetko nám ponúka.
Kaštieľ v Spišskom Štiavniku má svoje základy už v 13. storočí ako kláštor, niekoľko krát sa prestaval a vyhorel. Čo je zaujímavé, jedna z prestávb viedla ku podobe kláštorného hradu. Bola tu tiež dlho "polepšovňa" i odborná škola. V súčasnej podobe je od roku 1929 a to podľa návrhu nášho najväčšieho architekta Dušana Jurkoviča, ktorého diela sú nezameniteľné.
Výlet stál určite za to, bol balzamom na naše duše a aj kolená vydržali. Nevieme sa už teraz dočkať ďalšej destinácie.
Výlet sa uskutočnil v nedeľu 20. októbra 2024.
