Áno, vytúžené chvíle, dovolenkový čas v práci nastal aj v mojom prípade. A keďže sme sa tentokrát opäť neodhodlali ísť so synom Lukym niekam do diaľok, ostávam počas týchto dní doma. Doma, aj keď nie úplne doma. Aktívne sa snažíme tráviť čas a jeden deň sa mi podarilo utrhnúť pre seba.
Na nedeľu hlásia úplne jasné počasie a ja sa rozhodujem preskočiť jeden cieľ kam chcem ísť a vrhnúť sa rovno na tento. Ten mal byť highlightom tejto mnou už dlhšiu dobu preskúmavanej oblasti. Koniec koncov, spomínal som to už skôr. Zmenou oproti minulým výletom je to, že tentokrát so mnou nejde môj bráško Joko, ten sa práve v tento deň vyberá so svojou partiou na Tomášovský výhľad. Nedá sa nič robiť, idem teda sám.
Vyrážam ráno o siedmej, autobusom, nakoľko štart a cieľ cesty sú ďaleko od seba a Punto tak nechávam doma. Cesta je úplne bezproblémová, vystupujem 20 minút pred deviatou v známom lyžiarskom stredisku Strednica v Ždiari (1 020 mnm).
Všade už je trochu rušno. Na strednici vám rovno do tváre vpália Belianske Tatry a už to samo o sebe by mohlo stačiť. Ale nie takto som to zmýšľal. Hľadám začiatok modrého chodníka, ktorý ma dostane na hrebeň Magury, no po chvíli ho nachádzam. Ide sa hore a to je jediné výraznejšie stúpanie na celej trase.
Celá hrebeňovka sa zvykne deliť na dve časti - západnú a východnú. Ja si pre začiatok vyberám ako prvú tú západnú. Niektorí ľudia si ju ešte trochu predlžujú a začínajú nie zo Strednice, ale z vrchu Príslop, ktorý je ešte trochu ďalej.
Hore na hrebeni si to nerád priznávam, ale som trochu sklamaný. Výhľady zatiaľ značne obmedzené a cesta je ako autostráda - široká a udusaná. Predstavoval som si to inak. Pokračujem po modrej, nič ma neohuruje. Cestou stretávam veľké množstvo cyklistov, mám dojem, že väčšina sú Poliaci. Tá je veľmi vyhľadávanou cyklotrasou a aj mne v minulosti takto rezonovala, v pláne som ju mal prejsť na bicykli, nie peši. Až neskôr som sa dočítal, že je to vlastne hrebeňová túra pohoria Spišská Magura a to som musel ísť. Peši sa ale dnes vydávam asi len ja, žiadneho chodca som po celej dĺžke nestretol, len cyklistov.
Prichádzam nad Bachledovu dolinu, ktorá tu celkom solídne "žije". Prejdem popod Chodník korunami stromov, míňam viacero skupiniek ľudí i drevenú rozhľadňu, ktorá je ale teraz zatvorená. Pri stanici lanovky je viacero ľudí, vyzerá to ako typické masové turistické stredisko. Obchádzam detské ihrisko Strachankovo a miznem v lese.
Až za týmto miestom nachádzam svoj kľud. Tuším, že ďalej už veľa ľudí nestretnem. Čo je ešte lepšie, tie najlepšie výhľady na Belianske Tatry z jednej strany alebo na Pieniny z druhej strany, začínajú práve odtiaľto. Začína konečne fotoošiaľ. Naozaj krásne pohľady do krajiny ma sprevádzajú takmer po celý čas zvyšnej cesty. Stále smerujem len po modrej, nikam sa neodbočuje.
Toto je moja prvá hrebeňovka a takýto typ cesty sa mi veľmi páči. Kráčate vlastne takmer stále v jednej výške, žiadne extrémne stúpania, nízky alebo žiadny les obmedzujúci výhľady do jednej či druhej strany, kopírujete hrebeň a duch dobrodružstva je s vami viac než kedykoľvek predtým.
Pred cestou som sa trochu obával prítomnosti medveďov a hadov, ale nestretol som ani srnku. A pritom by si to ráz krajiny priam žiadal. Prekvapil ma len balón rybky Nema, aký sa predáva na jarmokoch, hore na chodníku uprostred prírody, kde ledva nájdem nejaký iný odpad. Muselo ho odfúknuť nejakému dieťaťu až sem.
Zo všetkých medzibodov po ceste by som vyzdvihol ešte vrch Smrečiny (1 157 mnm), odkiaľ je naozaj "boží" výhľad. Naozaj krásny kus krajiny.
Cesta ma ďalej vedie už len pod hrebeň, stále nižšie k Magurskému sedlu. Ale beda! Les ma vypľuje priamo pri ceste, ale oveľa nižšie, než sa nachádza autobusová zastávka. Akonáhle vychádzam z lesa, vidím po ceste prichádzať autobus mojim smerom. Skúšam ho teda zastaviť zbesilým mávaním. Konečne nachádzam aj ja kus svojho šťastia a autobus vskutku zastavuje pri mne. Vodič je natoľko ústretový, že ma berie priamo z miesta domov. Lepšie načasovanie naozaj nemohlo byť.
Celá trasa Ždiar - Strednica až po Magurské sedlo má cca 20 km, s prevýšením 244 m. Ja som ju prešiel za cca 5 hodín, namiesto odhadovaných 5,45 hodín. Na viacerých miestach je možnosť pohodlne opustiť modro značený chodník priamo do Ždiaru. Pozor - v úseku za Bachledovou dolinou kráčate terénom, kde sa nepohybuje veľa turistov. Trasu je možné opustiť len neznačenými chodníkmi bohviekam, po ceste už nie je žiaden zdroj vody, ani turistický úkryt. Trasa končí ďaleko od autobusovej zastávky. V minulosti som sa dočítal od skúsených turistov, že sa neodporúča ísť túto trasu po výdatných dažďoch, nakoľko tam potom býva značne rozbahnený terén.
Výlet sa uskutočnil v nedeľu 19. júna 2022.
