Opäť na poslednú chvíľu mením plán a zrak mi padá na kúsok zeme, s jedným kopcom, neďaleko od nás. Veľmi rýchlo dohadujem výlet s bráškom Jokom do Ihlian, v okrese Kežmarok. Tu trochu podrývačne spomeniem, že sa pôjdeme pozrieť do najvýchodnejšej časti Kežmarku, pretože tu moji rodáci mali záujem o (neprekvapivo) miestne lesy. Pravdou ale je, že územie obce bolo dlho v dŕžave susednej Ľubice.
O ôsmej ráno sme v Ihľanoch. Privíta nás čulý ruch obyvateľov a vlhká zima v hmle. Všade je rušno, traktory sa tu vozia hore dole, pracuje sa. Až po chvíli zistím, že domáci asi hojne pracujú v tunajších lesoch. Ako inak, podmienky na to priam vynikajúce, s ďalekosiahlou historickou tradíciou lesohospodárstva. Z každého z traktorov mi chlapi zdravia. Drevo je tu témou.
Pre objasnenie - Ihľany sú dedinka, kde žije cca 1 500 ľudí, učupená na úbočí pomerne strmých kopcov s ozaj hlbokými lesmi, posledná dedina na bočnej ceste, presne na hranici s bývalým Vojenským priestorom Javorina, ktorý bol uzavretý pre celú verejnosť dlhých 60 rokov. A pre mňa to tu bolo dnes priam magické.
Vychádzame z obce po ceste do lesa a hneď na začiatku je pred nami trochu nemilá prekážka. Holumnický potok tu križuje cestu a i keď tu je brod, teraz v zime nám robí trochu problém prejsť cezeň. Ja nejako prejdem, ale Joko nie a tak sa musí vracať ku najbližšiemu suchému prechodu. Zbytočné zdržanie. Na toto treba v budúcnosti pamätať.
Stúpame do lesov. Cesta je široká a pohodlná. Budeme sa dnes pohybovať v jednej z častí Levočských vrchov. Krátko po vstupe do lesa bočíme vpravo po zelenej značke a zbadáme pred sebou polder na Holumnickom potoku. Pôsobí ako brána do Jurského parku. Kúsok ďalej sa zdravíme s párom mladých mužov, ktorí, ako tipujem, idú práve tam ako my. Aká je pravdepodobnosť, že niekto vymyslí rovnaký plán ako ty, v pracovný týždeň, v pondelok, v kraji kde si líšky dávajú dobrú noc ?
Kde je v Levočských vrchoch les, tam je pekne, lebo je to pekný, svieži les a pohorie ako také vytvára hustú sieť ciest, tak obľúbenú mtb bajkermi. Hojne sa vo vrchoch ale ťaží drevo a o holé úbočia po ťažbe tu tiež nie je núdza. Samotný charakter Levočských vrchov s hviezdicovito prepletenými údoliami bez hlavného hrebeňa ani neposkytuje priamo luxusné výhľady. Napriek tomu malebných zákutí je tu neúrekom.
Stúpame po dokonale odpluhovanej ceste, ktorá na môj obrovský údiv ostáva dokonale upravenou aj v najväčšej divočine, až po Útulňu pod Ihlou, ktorá je na úpätí nášho cieľa. O miestne lesy sa stará Spoločenstvo vlastníkov a skladám klobúk. Cestu sme zvolili ako okruh, preto míňame odbočku na žltú značku, ktorá prudkým stúpaním skracuje cestu o hodinu. My máme čas a cesta nás vedie ďalej cez dôležitý cyklistický rázcestník Peklo.
Kráčame väčšinou lesom, je nádherné počasie a celkom teplo. Chôdzu spestrujeme rozhovorom, nikde nikoho. Po odchodených kilometroch sa pred nami znenazdajky vynorí impozantný hrebeň. Vravím si, že vyliezť naň bude ešte makačka. Vystúpame na spomínanú Útulňu pod Ihlou a tu nás už čaká len samotný výstup na vrchol Ihla.
Ihla (1 283 mnm) je tretím najvyšším vrcholom v Levočských vrchoch a nedávno na nej vybudovali menšiu vyhliadkovú vežu. Plánom bolo z Ihly pokračovať ďalej na najvyšší vrchol - Čiernu horu (1 289 mnm). Ešte dole ale zisťujeme, že chodník je síce prešľapaný, ale hlboký sneh robí výstup bez snežníc značne náročným. Z vrcholu Ihly naviac nikto zatiaľ neprešliapal cestu na Čiernu horu a preto ani my nepokračujeme ďalej.
Môj predpoklad sa naplnil a my tesne pod vrcholom zbadáme našich dvoch súpútnikov, ale tí sú tu už aj viac ako hodinu pred nami, takže akurát odchádzajú. Z vrcholu je naozaj prekrásny kruhový výhľad, vraj jeden z mála v Levočákoch. Pred sebou máme trochu pootočený výhľad na Vysoké Tatry, celú Popradskú kotlinu, naľavo Nízke Tatry s Kozími Chrbtami, napravo Spišskú Maguru. Hore nepríjemne fúka, ale snáď si kvôli tomu nenechám ujsť fotenie.
Cestou dole nájdeme stopy medveďa, odhadujem, že tu bol pred nami skoro ráno. Dúfal som, že by tu nemuseli byť medvede, nakoľko sem aj v lete chodím bicyklovať a opak je pravdou. Cestou dole to strihneme po predtým spomínanej žltej značke, čím celú trasu zacyklíme. Priamym výšľapom by sme sa ukrátili o blahodárny pobyt v čarokrásnej zasneženej krajine, ktorú by bolo škoda opomenúť.
Na spiatočnej ceste nás ešte pomerne šokuje nález zdochliny jelenice pri už spomínanom poldri, pričom ráno sme si nič nevšimli. Torzo tela, strhnuté medveďom alebo vlkmi, teraz ležalo len tak pri potoku. Zvláštny, ale i prirodzený winter horror.
Späť v dedine to na mňa doľahne a ja až tu docením dnešný deň s jeho zimnou atmosférou, krásnou prírodou a tichom a jedným menším športovým výkonom. Pozdravíme sa ešte s miestnymi rómskymi dievčatami a lúčime sa s Ihľanmi. Na tieto miesta sa chcem ešte vrátiť.
Výlet sa uskutočnil v pondelok 18. decembra 2023.
