Matiašovce I. : do Červeného Kláštora

Písmo: A- | A+

Minule som sa ocitol neplánovane v Košiciach, tentokrát už ale idem podľa Lukášovho autistického plánu do top turistickej destinácie - Matiašoviec. Srandujem. Okrem miestnych tam nechodí podľa mňa nikto.

 Ale aj takto sa to mne páči, aj takto to mám rád. 

 Obec sa nachádza v Zamagurí, v tesnej blízkosti Spišskej Magury a Pienin a to je práve oblasť, ktorú potrebujem silno zmapovať a pochodiť. Navyše je už zima a javilo sa mi to ako skvelá možnosť brodiť snehy legendárnej zamagurskej zimy. Nehovoriac o tom, ako trestuhodne som kedysi preskočil pohorie Spišská Magura ako jeden zo svojich cestovateľských cieľov. Ja ale nezabúdam a krivdy naprávam.

 Vstávam ráno o piatej, lebo to je podľa mňa presne čas, kedy má človek vstávať ak chce niekam ísť. Autobus mi ide o 6,44 hod, čo je tak akurát, vzhľadom na dnešnú plánovanú trasu. V buse aj trochu pospím a s hrôzou sa prebúdzam v Hanušovciach, kedy si poviem, že by bolo aj dobré sledovať, kedy treba vystúpiť. O ôsmej som na mieste. 

 Tradične po vystúpení z busu si dávam cigu na námestí pred kostolom. Respektíve iQOS lebo uz niekoľko mesiacov fajčím iQOS. Aj kvôli imidžu. Na námestí je nie prekvapivo dominantou kostol, ale viac ma zaujíma zvonica, ktorá sa nachádza hneď vedľa neho. Je to totiž jedna z tzv. Spišských renesančných zvoníc, ktoré som začal kedysi zbierať a táto je už moja deviata. Odborne sa takáto stavba nazýva "kampanila". Nové slovo do vašich slovníkov. Táto v Matiašovciach sa mi javí ako najstrohejšia a najmenej zaujímavá ale, je tu! Poznámka pod čiarou : najstaršia a najkrajšia kampanila sa nachádza v Kežmarku (to je odkaz pre ľudí z Popradu, hlavného mesta SR). 

 Už je ale čas vyraziť, pretože - nemám totiž absolútne žiadne potuchy, akým smerom a terénom sa budem uberať. Moja cesta totiž bude viesť po neznačených poľných a lesných cestách v prostredí, kde som po prvý raz. Ale hlavu hore, skúsenosti mi hovoria, že každá cesta niekam vedie. Ako prvé teda hľadám nejaké napojenie na hrebeň kopcov, týčiacich sa nad obcou. Viem len, že musím ísť napravo a dostať sa na druhý breh potoka s originálnym názvom - Rieka. Začínam sa ale tešiť, lebo cestu nachádzam po chvíli a môžem začať teda šľapať hore. 

 A to je zároveň aj posledný výstup pre dnes. Hore vyjdem na parádnu zasneženú pláň, len krátko po východe slnka. Potreboval som dnes cítiť ozajstný zimný deň v prírode. Začínam mať dobrý pocit, lebo orientácia nebude ťažká. Po kopcoch vedie cesta - akási mini hrebeňovka a v diaľke mám tri orientačné body : mohutnú hradbu Belianskych Tatier za sebou, vľavo hrad Niedzica s Czorsztynskim jazerom a najmä vpravo impozantné Tri Koruny, ešte obalené hmlou. Okraglicu zdravím salutovaním, bol som na nej dva krát a viac sa už ani nechystám. Bude to easy, môžem teda v kľude fotiť a neplašiť sa. 

 Kráčam po ceste ďalej, myslím na Lukyho a na robotu... Dýcham studený vzduch, niekedy až pľúco zabolí, ale je celkom teplo. Snehu je aj tu pomenej. Dúfal som v legendami opradenú zimu na Zamagurí, ale ani tu to so zrážkami nie je nič svetaborné. Súvislá, možno 10 cm pokrývka ale je. Nesmeky v batohu ale ťahám úplne zbytočne. Obdivujem okolie, príroda je tu fakt krásna. Nestretávam vôbec žiadnu zver (ak nerátam srnku, čo som videl z autobusu na Magurskom sedle), ktorú by som tu čakal. Pohybujem sa v ochrannom pásme Pieninského národného parku, aj keď stále ešte na území pohoria Spišská Magura. 

 Prichádzam na odbočku a viem, že by som mal ísť po nej dole ku ďalšiemu checkpointu, ktorým je potok Jordanec, ale ten kopec predomnou je lákavý. Vybehnem teda naňho a dúfam, že cesta bude pokračovať aj ďalej a privedie ma tam, kam chcem. Mal by to byť asi kopec Patria (jedna z mnohých Patrií na Slovensku) a odmení ma najlepším výhľadom doteraz. Dávam si raňajky a krátky oddych. 

 Cesta síce ide ďalej, ale neskôr začínam ľutovať, že som sa nevrátil na odbočku. Prichádza totiž pomerne nezáživný úsek lesom, ktorý mi pripomína Levočské vrchy doma a ja nejako neviem kadiaľ mám ísť ďalej. Na tomto mieste odporúčam skvelú appku českých bratov mapy.cz! Nie je iná možnosť, iba ísť ďalej, tak ako aj v bežnom živote. Vychádzam z lesa a dostávam sa ku asfaltovej bočnej ceste smerujúcej zo Spišskej Starej Vsi, nevedno kam. Ja ale potrebujem ísť až do Kláštora, takže hneď zdolávam kopec na druhej strane cesty. 

 Nuž, tu už snehu ale niet. Asfaltka to rozdelila na polovicu a teraz už kráčam viac po tráve ako po snehu. Trudno. Až v tejto časti cesty stretávam prvých ľudí. Musím ale nájsť cestu dole ku potoku. Cez les sa mi drbať nechce. Po asi pol hodine hľadania ju nachádzam, medzi kriakmi, cez lesík a predo mnou sa otvára nádherná krajina s bublajúcim potokom v pozadí. Jes. Cítim sa, akoby som práve vyfajčil jointa. Radosť, mier, uvoľnenie a hlavne relax. Doma na mobile toto nezažívam. 

 V Jordanci si umývam topánky od blata a posedkávam. Voda krásne čistá a príjemne studená. Predomnou už len posledný úsek cesty do Kláštora, len formalita. Na zastávke zisťujem, že mám ešte hodinu a pol čas. Idem teda dumať, čo s časom. V Kláštore úplne mŕtvo, ale že úplne. Ani nohy. Dvaja miestny týpci si idú dať kávu do prístrešku pri ceste, vonku je príjemne. Na poľskej strane ale taký kľud nie je. Viacero ľudí sa nachádza pri brehu Dunajca. Z kostola práve vychádza veľké množstvo "kostolníkov" (od mojej mamy sa neskôr dozvedám, že Poliaci nemajú omše ráno ako my, ale na obed). No nič, idem teda pozrieť jeden ďalší rest z minulej návštevy. 

 V parku pred kláštorom kartuziánov sa nachádza niekoľko štátom chránených stromov, tzv. Pieninské lipy, ktorých vek sa odhaduje na 300 až 400 rokov. Strávim teda čas pod korunami týchto dávnych svedkov minulosti a následne sa už len poberiem domov, na rodnú hrudu. A rozmýšľam kam nabudúce. 

 Výlet sa uskutočnil v nedeľu 10. januára 2021.

Skryť Zatvoriť reklamu