Po minulo mesačnom sklamaní tentokrát môžem hlásiť už len spokojnosť, po všetkých stránkach. Konečne pocit zadosťučinenia, oddychu a radosti. Moje kritériá boli naplnené, možno budú týmto výletom aj tie vaše.
Ráno vyrážame v mojej obľúbenej hodine 06:00 a dostávame tak krásnu porciu času na všetko, čo si zaumienime a čo nás vlastne po ceste aj čaká. Čo ma teší už na začiatku je fakt, že sa so mnou vyberá opäť aj brat Joko a nejdem tak sám. Dúfam, že sa týmto začína nová pekná rodinná tradícia. Cesta prebieha bez problémov, tešíme sa z pekného počasia a na miesto prichádzame pred ôsmou.
V Osturni sa počasie síce trochu kazí, predsa len, horský hrebeň, ktorý sme práve prešli, počasie vždy ovplyvňoval výrazným spôsobom. Neskôr sa ale krásne vyjasní a my zažívame nádherný deň. V dedine je to už moja tretia návšteva. Kedysi dávno som tu oslavoval Silvestra (btw. oslava nedopadla dva krát ideálne) a v januári 2017 som tu bol obzerať Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry, vyhlásenú roku 1979. Dedinu som vtedy prešiel celú peši od dolného konca po horný, patrí k najdlhším na Slovensku a má dĺžku približne 9 km.
Dnes sa sem opäť vezieme "čiernym bleskom", teda mojim Puntom a jeho služby si dnes nadmieru cením, nakoľko nám poskytuje šetrenie času a umožňuje navštíviť všetky vytypované miesta. Po vstupe do Osturne prechádzame chvíľu dedinou, kde potrebujeme nájsť prvú asfaltovú odbočku vľavo. Chceme sa po nej dostať k cieľu, ku prvému jazeru v chotári obce. Asfaltová odbočka vedie ďalej do lesa a my na nej prvý krát dnes blúdime. Na križovatke totiž volím cestu ďalej vľavo, po asfalte a nie poľnú cestu vpravo. Cesta však v lese končí a my zisťujeme, že sme mimo trasy. Otáčame v tmavom lese, je solídne zamračené, zdá sa, že sa zberá na dážď.
Sme späť na križovatke a ja vyťahujem mobil s aplikáciou Mapy.cz. Značenie vedúce ku jazeru tu totiž nie je žiadne. Zisťujeme, že je potrebné vydať sa po žltej značke do kopcov a do lesa. Odstavujem auto, začína kropiť. Joko ma presviedča, že ideme, nečakáme ako sa to s dažďom vyvinie. Po žltej smerujeme stále do kopca, väčšinou cez les, takmer žiadne výhľady. Tu by som chcel podotknúť, že takto krásny les, ako bol práve tu, som už dávno nevidel. Pripadám si ako niekde v Kanade, aj keď som v Kanade nikdy nebol. Krásne ihličnany, vysoké stromy, papradie, prasličky, lišajníky. Žiadne odpadky. Smerujeme na slovenskú stranu, smerom na Veľkú Frankovú, nie na tú poľskú.
Prichádzame k prvej tabuľke PIENAPU, označujúcej náš cieľ - Jazero Mišku Kovaľa. Vodná plocha je prírodnou pamiatkou a má viacero názvov : tiež Osturnianske jazero, strohý názov Jazero, miestny názov Ozero alebo tiež alternatívny Dankovo pleso. Sme už v ochrannom pásme Pieninského národného parku ale pohorím je tu ešte Spišská Magura. Nebyť nejakého dobráka, ktorý žltým neónovým sprejom označil na stromoch šípkami správny smer, chodníček k jazeru by sme nenašli nikdy. Vskutku by to bolo veľmi ťažké, ak nie priam nemožné. Predierame sa hustým, krásnym lesom po úzkom chodníčku, prekračujeme padnuté stromy a moje dobrodružné srdce plesá. Joko je takisto nadšený, bál som sa, či nebude nadávať. Opak je ale pravdou. Míňame drevený prístrešok, so zabudnutou detskou fľašou a splesnutým čajom.
Na mieste nás víta impozantná vodná plocha. Nečakal som, že jazero bude tak veľké. Jeho rozloha je 14 ha a nemá vlastný odtok. Pôsobí divokým, neskroteným dojmom, vodná plocha sa vôbec nehýbe a je pokrytá rôznym rastlinstvom či popadanými stromami. Máme pocit reálneho Jurského parku. Chvíľu sa zdržíme, fotím, oddychujeme. Naozaj úžasnú atmosféru ticha a divokej zelene musíme ale opustiť, pretože chcem nájsť aj jazero číslo dva.
Po návrate k autu, tou istou cestou, potrebujeme nájsť odbočku pomedzi domy k druhému cieľu. Auto nechávam na krajnici cesty a my kráčame smerom, ktorý nám označuje jediná tabuľa označujúca náš cieľ po ceste. Prechádzame pomedzi domy a rozpadnutým mostom s upozornením zákazu prejazdu automobilom. Vedie nás poľná cesta, popri elektrických ohradníkoch pre dobytok alebo ovce. Vidím odtiaľto Belianske Tatry i dedinu pod nami. Pri križovatke ciest opäť raz velebím appku Mapy.cz. Žiadne značenie, smerovníky, nebodaj tabuľky, nič. Bez nej by sme sa na miesto nedostali. Ideme teda intuitívne, čítame mapu, dobrodružstvo pokračuje. Aj keď sme sa trochu motali - neuvedomil som si totiž, že cesta môže viesť aj korytom potoka, resp. že po ceste môže teraz napríklad aj tiecť regulárny potok, nie hocijaká bystrinka. Plahočíme sa teda hore lesom, po ledva zreteľných chodníkoch. To už smerujeme k poľskej hranici. Odhodlanie nás ale neopúšťa.
Až sme konečne na mieste, ktorým je druhé z jazier - Veľké osturnianske jazero. Prekvapuje nás vysoká hladina vody, celé okolie je zatopené, vrátane ciest okolo jazera a ku informačnej tabuli. Rozloha tohto jazera je okrem súvislej vodnej hladiny spolu s mokraďami 49 ha. Je menej impozantné, než to predtým, ale sme radi, že sme ho našli a užívame prítomnosť pri vode v lese. Neďaleko tejto lokality by sa malo nachádzať aj Ksenino jazierko, to sa ale rozhodujeme vynechať, nakoľko k nemu nevedie žiadna cesta (ani na mape) a prostredie je značne podmáčané. Zablúdiť v lese s takýmto terénom nemáme chuť.
Ostáva už len posledný cieľ. V Osturni to už tentokrát poriadne žije, dedina je plná návštevníkov z celého Slovenska i zahraničia. Darmo, je práve vrchol letnej turistickej a dovolenkovej sezóny. Dedina je vyhľadávaným oddychovým miestom. Ďalšia odbočka z dediny ide od najväčšieho turistického rázcestníka priamo v dedine, asfaltkou do poľskej, kedysi slovenskej dediny Lapszanka. Cesta je úzka, ledva prejdú dve autá vedľa seba. Vedie nás vysoko nad dedinu, krásnym lúčnym prostredím s nižšími ihličnatými stromami. Tretí cieľ - prírodnú rezerváciu Malé jazerá - nachádzame pomerne ľahko. Je hneď vedľa cesty, miesto je označené informačnou tabuľou. Parkujem na vjazde lesníckej cesty do lesa a pešo sa spúšťame dolu briežkom. Malé jazerá nemajú ale súvislú vodnú plochu, je to vlastne len mokrina s vysokou trávou ale jasne ohraničenou, evokujúcu prítomnosť vody. Jeho veľkosť je 7 ha a my sa neďaleko utáboríme s naplánovaným občerstvením.
Ak dobre rátam, podľa môjho plánu mi ostávajú ešte tri návštevy Spišskej Magury. Stačí si len vybrať. Slovensko je síce malé, no zároveň veľmi veľké. Tešíme sa na ďalší cieľ.
Výlet sa uskutočnil v sobotu 14. augusta 2021.
