Pred výletom mám dojem, že sa dnes bude jednať o mikrotúru, preto odchod dávam na ľudskú siedmu hodinu rannú. Braček Joko príde akurát keď dočistím Punto od snehu. Cesta bude tentokrát menej kľukatá, potrebujeme sa najprv dostať do Baťovho Svitu.
V meste ani nohy, ani jeden človek. Parkujeme pred supermarketom a je nedeľa, všade hmla. Ja ale viem, že dnes začne trochu neskôr nádherný slnečný deň. Prvým medzičlánkom cesty je obytná časť Svitu - Podskalka, čo znamená, že najprv prejdeme nezáživný kus cesty popri dlhočiznom plote legendárnej fabriky. Miestni doteraz nazývajú túto štvrť s domami ako Kanada a nie Podskalka. Pri výstavbe domov sa totiž ako vzor použili drevené zrubové domy postavené v ďalšej vystavanej Baťovej "kolónii" s fabrikou - v meste Batawa, v kanadskom Ontariu. Veľmi zaujímavé.
Cieľom je dnes prejsť aj časť Náučného chodníka Kimbiark. Časť preto, pretože chodník pôvodne vedie od Základnej školy Komenského (náučný chodník je projektom jej bývalých žiakov !) a vedie aj cez takzvanú Červenú kolóniu. Tú vám ukážem na konci článku. Nás ale zaujíma najmä tá časť chodníka, ktorá vedie cez les, preto túto časť vynechávame.
V Kanade je takisto kľud a my v osade prudko stočíme do kopca vľavo. Cestou budeme prechádzať aj cez vrchol kopca Bôrik (922 mnm), cez ktorý vedie diaľničný tunel a jeho starý názov je práve Kimbiark. Máme síce mrazivé ráno, ale cesta lesom je veľmi príjemná. Ešte je veľa snehu a pri naberaní výšky sa otvárajú krásne výhľady, zatiaľ najmä na pohorie Kozie chrbty. Pod sebou máme Svit, ale taktiež i dedinku Lučivná s kúpeľmi i lyžiarskym svahom. Veľmi pekne vidno i Nízke Tatry.
Cestou pravdepodobne míňame aj samotný vrchol Bôrika, nevieme, nikde to totiž nie je vyznačené. Tipujem, že to bolo niekde v blízkosti vyhliadky na Lučivnú. Cestou nachádzame informačné tabule náučného chodníka i popisné výhľadové tabule. Trasa má hrebeňovitý charakter, väčšinou ale ideme zalesneným terénom. Kráčame po zelenej značke, ale značenie je miestami trochu slabšie, dvakrát sme sa nechali zlákať inou cestou, ha ha.
Z lesa vychádzame pri obci Mengusovce. Na lúke pri lese je ukrajinská rodinka so šarvancom na sánkach. My prudko stáčame smer cesty cez lúky k ďalšiemu cieľu. Kráčaním po lúčnej ceste, kolmo na mohutný hrebeň Vysokých Tatier, naberáme úžasnú energiu zo slniečka. Je blankytné nebo, ktoré paradoxne dodáva silu mrazu.
Na konci cesty prechádzame po mostíku cez rieku Poprad, s úmyslom vrátiť sa k autu preštrikovaním sa cez vodné plochy Batizovských štrkovísk, neďaleko obce Batizovce. Hneď na začiatku stretávame staršieho pána, ktorý nám odporúča kadiaľ ísť. Dáme sa do reči, zisťuje odkiaľ sme. Po ceste ho stretneme ešte dva krát. S Jokom následne diskutujeme o myšlienke, že ak niekde na výlete stretneme domorodca, sú to vždy hrdí ľudia, pyšní na to, čo majú doma. A vždy ich poteší, že na to miesto cestujeme aj z väčšej diaľky.
Batizovské štrkoviská sú obľúbenou rekreačnou oblasťou najmä v lete, i keď je tu kúpanie na vlastnú zodpovednosť. Chodia aj rybári. Vraj sa tu nachádza i neoficiálna nudapláž. Vodných plôch, vzniknuvších po ťažbe je tu neúrekom. My sme tu ale teraz v zime.
Podľa mapy by som vodné plochy týchto štrkovísk rozdelil na cca tri veľké skupiny. Prekvapuje ma početnosť zamrznutých plôch. Všade je voda, ak nie priamo jazerá, tak mokrade alebo ramená rieky Poprad. Pri pohľade do diaľky je jasné, že tu ťažba stále pokračuje a jazierka budú časom asi pribúdať. Cesta, ktorou kráčame, je rozmanitá, je to fajn prechádzka.
Obzvlášť zaujímavé je miesto medzi dvoma veľkými vodnými plochami s cestou uprostred. Stretávame tam viacero ľudí, najmä korčuliarov. Ľad vyzerá dobre, my sa ale napriek tomu neodvážime ďalej od okraja, pretože na štrkoviskách bývajú často obrovské hĺbky. Takto prejdeme až ku poslednému jazeru pri ceste. Fotíme ešte hradbu Tatier a pokúsime sa dostať cez vozovky na druhú stranu do Svitu.
Veľmi rád ešte spomeniem dve veci, ktoré sme míňali cestou. Prvou z nich je vlaková stanica vo Svite, ktorú som si chcel pozrieť aj zvnútra, no priestor bol momentálne uzamknutý. Vyzeralo to, že kvôli rekonštrukcii. Napriek tomu sa mi páčila samotná budova a umiestnenie stanice (pretože mám rád socialistickú architektúru) a taktiež fenomenálny mramorový podchod zo schodiskom. Najs.
Druhým spomenutým je práve Červená kolónia. Vystavané mesto na zelenej lúke obsahovalo aj obytnú štvrť, ktorú tvorili neomietnuté unisono dvojdomy z červených tehál a rovnou strechou pre robotníkov. Podobne vyzerá i bývalá Baťova fabrika, či iné stavby z tohto obdobia vo Svite. Úplne rovnakú kolóniu som videl aj v českom Zlíne. Momentálne je však pre obyvateľov, ktorí v tých domoch v súčasnosti žijú, trochu prekážkou a ich boj o zvyšovanie štandardu bývania naráža na snahu ochrániť toto architektonické dedičstvo v pôvodnej forme.
Výlet sa uskutočnil v nedeľu 21. januára 2024.
