Do Tatier vyrážam na výlet po dlhej, predlhej dobe, napriek tomu, že v Tatrách pracujem. Raz možno napíšem o trinásť ročnom pracovnom živote vo veľhorách, striedaní sezón a ľuďoch, ktorí sem neustále prúdia. Uvidíme.
Ráno je tak hustá hmla, že keď prechádzame Ždiarom, nadobúdame s bračekom Jokom obavy, či sa predpoveď počasia dramaticky nezhoršila na oblačnú sivú temnotu. Keď ale prejdeme za kopec, pred Podspádmi sa obloha rozdelí a blankytné nebo ma naplní neskonalou radosťou. Pecka.
Tatranská Javorina leží len pár kilometrov od poľských hraníc, jej súčasťou sú tiež osady Lysá Poľana a Podspády. História Javoriny je veľmi zaujímavá a tiež turbulentná (anektovanie Poľskom pred druhou veľkou vojnou), ale najmä je spojená s menom pruského kniežaťa Christiana Hohenlohe. Ten tu zanechal významné dedičstvo, ktoré je vidno nielen prostredníctvom stavieb, ale taktiež zveľaďovaním svojich chovných a poľovných revírov, čím vytvoril jedny z najzachovalejších prírodných rezervácií v Tatrách.
Na začiatku bolo pre nás najväčším problémom, kde zaparkovať. Na veľkej zákrute, pri turistickom rázcestníku, je za budovami jediné voľné parkovisko, ktoré bolo v lete vraj uzatvorené a teraz v zime je tam toľko snehu, že som sa bál, či to moje Punto zvládne. Pri krajnici oproti kostolu detto. Skúsim teda zájsť až ku hotelu Montfort a tu nachádzame pohodlné a bezpečné parkovanie, veľká vďaka.
Môžeme teda rovno začať objavovať. Pár krokov naľavo od hotela sa vynára pôvabný lovecký zámoček Hohenlohe. Knieža si ho dal vystavať v rokoch 1883 - 85 na krásnej vyhliadke smerom na Belianske Tatry. Zámoček je v súčasnosti v správe našej prezidentskej kancelárie a dnes tu nie je ani nohy. Prezidenta takisto nestretávame. Pre verejnosť je otvorený jedine vo štvrtky, iba na rezerváciu vopred, pričom je sprístupnená tuším jedna alebo dve miestnosti z neho. Návšteva ma veľmi teda neláka, časovo mi ani nevychádza a koniec koncov, aj vonkajšie prostredie je veľmi pekné.
Mimochodom, okrem loveckého zámočku a fantastickej scenérie Tatier, sa mi veľmi páči aj bývalé účelové zariadenie Ústredného výboru KSČ, Poľana, neskôr Kolowrat a teraz Hotel Montfort, z roku 1977. Veľmi sa mi páči jeho architektonické riešenie a podľa mňa je veľmi zaujímavý. Opodiaľ sú ďalšie dve budovy postavené v rovnakom štýle ako je hotel a spolu s okolím, je toto miesto celkom malebné.
Od hotela kráčame chvíľu späť do dediny, ku Rímskokatolíckemu kostolu sv. Anny, patrónky lesníckej práce. Aj ten dal vystavať roku 1903 knieža Hohenlohe, napriek tomu, že bol evanjelikom. Kostolík je krásny. Postavený z dreva, doteraz sa v ňom slúžia bohoslužby a ja si predstavujem, ako sa tu dá zažiť tá najkrajšia vianočná omša na svete, keď uprostred hôr sneží a okolím zneje spev. Trochu rakúskych Álp v Tatranskej Javorine. Mrzí ma, že nie je otvorená aspoň brána cez mreže, aby sme nakukli dnu, na krásny interiér. Nevadí.
Pri kostole je malý cintorín, kde je najviac dominantná hrobka bývalého správcu Javoriny a blízkeho priateľa kniežaťa Hohenlohe, Eduarda Kégela. Samotný Christian Hohenlohe leží spolu s manželkou tiež v Javorine, podľa jeho vôle. Priamo pred touto hrobkou. Obzrieme takisto zaujímavý pomník akademického umelca a maliara Tatier, Jaroslava Votrubu.
Času máme ešte dosť, síl ešte viac a tak sa ideme prejsť krátkou nástupovou trasou, ktorá následne vedie do veľkých tatranských dolín - Javorovej doliny a Zadných Meďodolov. Tu zimná úzavera neplatí a trasa končí na horárni Podmuráň. Cesta je nenáročná, v lete vhodná pre celé rodiny či mamky s kočíkmi. Pred jej koncom sa tiež nachádza geologická inštalácia hornín, teraz zasypaná snehom. A snehu je viac než dosť po celej trase v lese, sme akoby v inom svete, rozprávková zimná krajina, prehýbajúce sa stromy. Kráčame popri potoku Javorinka, po ľavej strane sa začínajú vynárať úžasné scenérie skalných brál, kde dominuje najmä epický Muráň (1 890 mnm). V diaľke zase vidíme hrebeň s najvyššími vrcholmi Kolového štítu (2 418 mnm) a Ľadového štítu (2 627 mnm). Chytám fotoošiaľ, len trochu sa prejdeme a dostávame takúto odmenu. Trasa tam aj späť mala cca 4,8 km, s minimálnym prevýšením.
Ostáva sa nám len vrátiť späť k autu. Očarení, zrelaxovaní úžasným tichom a liečivým vzduchom, prichádzame späť k autu. Konverzácia nám plynie samovoľne. Plánujeme ďalšie výlety. Tatry sú vskutku magickým miestom. Opäť si spomínam, prečo som to tu kedysi tak miloval.
Výlet sa uskutočnil v pondelok 02. decembra 2024.
