Naposledy sme boli v Tatranskej Javorine, jednej z tatranských osád, pozrieť kostolík a trochu sa prejsť. Takže tentokrát ideme opäť do inej z tatranských osád, s takmer rovnakým plánom - trochu sa prejsť a pozrieť kostolík. Vlastne dva.
Ráno na parkovisku v Tatranskej Kotline platím parkovné 10 EUR sympatickému "parkárovi", hneď na tom prvom parkovisku vľavo po vstupe do osady. Prehodíme pár slov a on následne mňa a môjho bráška Joka inštruuje kadiaľ ísť ďalej, my to ale máme už dávno podrobne naplánované. Prekvapuje ho cieľ našej cesty, väčšina ľudí totiž šliape "hore". Inokedy. Naša cesta vedie popri malej kaplnke (?) so sv. Hubertom, patrónom všetkých jazdcov a poľovníkov. Označenie chodníka je slabé, hneď na začiatku je drevená šípka i prvý informačný panel, ale treba ísť viac intuitívne.
Je ideálne krásne počasie - vzduch má príjemný mínus, slnko svieti, bezvetrie. Chodník je maximálne nenáročný, zanedbateľné prevýšenie, nič ľahšie som už poriadne dlhú dobu nešiel. Snehová pokrývka je tu našťastie pekne súvislá, onedlho nás dobieha pani na bežkách, čiže chodník je vhodný aj na túto aktivitu, ak máte záujem. Po ceste míňame pomerne rýchlo informačné panely chodníka, ktoré sú venované lesu a lesníckej práci. Po krátkej chvíli sa začínajú vynárať tiež štíty hlavného hrebeňa Vysokých Tatier - Lomničák, oba Kežmarské štíty, Baranie rohy, Čierny štít, Kolový štít, Kozí štít, Jahňací štít... Za našim chrbtom zase ostávajú trochu nižšie chrbty Belianskych Tatier, najmä masív Faixovej. Po ceste stretávame tiež majestátny smrek, s označením "Strom života". Pohrávam sa tu s myšlienkou vyskúšať údajne liečivé objímanie stromov. Pokoj a kľud, to teraz naozaj potrebujem.
Po čase vychádzame z lesa a musíme po prvýkrát prekročiť cestu pre autá, starú známu Cestu slobody, bez prechodu pre chodcov. Premávka je dnes viac než hustá. Označenie náučného chodníka žiadne, je dobré sa preto venovať pred výletom kvalitnej príprave. Prichádzame ku lesnej škôlke, súboru budov i oplotených pozemkov. Nachádzame lúku s edukatívnymi panelmi i prístreškom, všetko vo veľmi dobrom stave. I my sa otestujeme v poznávaní stromov podľa kôry, zahráme si tiež na dendrofón. Môžem toto miesto i celý náučný chodník vrelo odporučiť za účelom školských výletov alebo cvičení, vskutku veľmi oceňujem jeho prevedenie. Len škoda, že je potrebné prejsť cez rušnú cestu bez prechodu celkovo dvakrát, čo pre skupiny s deťmi asi nebude úplne bezpečné. Druhý krát ideme cez cestu, keď sa chceme napojiť na asfaltový cyklochodník zo Spišskej Belej a vrátiť sa po ňom do Tatranskej Kotliny.
Prejdeme sa ešte osadou, vždy sa mi tu veľmi páčilo. Má to tu vcelku pokojnú, čarovnú atmosféru. Nebyť toho množstva áut smerujúcich do Ždiaru. Najprv nachádzame prvý z kostolov - zaujímavý Evanjelický kostolík z roku 1906, ktorý sa nachádza v priamom susedstve liečebného ústavu. Tatranské kostolíky mám veľmi rád, fotíme a ideme ďalej. Míňame veľký areál Sanatória v Tatranskej Kotline i parkovisko pri Belianskej jaskyni, kde hudba buráca ako na jarmoku. Načo toto.
Zvláštne čaro ale majú tatranské kostolíky z dreva. Kostol Nanebovzatia Panny Márie pochádza z 19. storočia a je Národnou kultúrnou pamiatkou. Dnu sa nedostávame, ale ani sme s tým nerátali. Bohoslužby sa síce vykonávajú, ale nie je to samozrejme v úplne bežnom režime, nie to ešte otvoriť ho pre verejnosť. Po minulej návšteve v Tatranskej Javorine a ich kostolíku sv. Anny teda aj tentokrát s bráškom Jokom slintáme nad drevenou architektúrou v alpskom štýle. Nádhera.
Ostáva nám už teda len cesta späť. Malebná návšteva Tatranskej Kotliny a my už teraz vieme, že sem ešte prídeme. Náučný chodník Fľak spolu s návratom na štart nám tvoril okruh v dĺžke 5,3 km, s minimálnym prevýšením. Odporúčam ako tip pre školákov, aj keď treba mať na zreteli tú cestu pre autá.
Výlet sa uskutočnil v nedeľu 19. januára 2025.
