Už pri prvej návšteve Tatranskej Kotliny sme vedeli, že sa sem ešte vrátime a vieme to aj po tomto výlete, toľko toho tu máme naplánované.
Ja som ešte v žiadnej jaskyni predtým nebol. Ani so školou, tento rozsiahly jaskynný systém je preto pre mňa premiérou a nadšenie i zvedavosť je ráno pri mojom aute značné. I keď - som trochu nervózny, počasie nie je totiž ani zďaleka ideálne, fúka vietor, je mrazivo, zatiahnuté a neviem, či nejdeme náhodou ku jaskyni nadarmo.
Vstup do Belianskej jaskyne je totiž podmienený počtom štyroch návštevníkov a my sme s bratom Jokom zatiaľ len dvaja. Po príchode na parkovisko pod Belianskou jaskyňou sa dávame do reči s milým starším "parkárom", ten s nami spomína na časy, keď brázdil tunajšie chodníky a okolie v Belianskych Tatrách. Keď mu prezradíme, že pochádzame z Kežmarku, je natoľko zlatý, že nám parkovné účtuje ako občanom Spišskej Belej. Tí totiž na týchto parkoviskách stoja zadarmo. Po chvíli prichádza jeden zo sprievodcov v jaskyni, ide do práce a nás ubezpečuje, že sa do jaskyne určite dostaneme.
A vskutku - po chvíli prichádza prvá väčšia skupina Poliakov, za ňou onedlho druhá. My sme prišli na prvý vstup toho dňa. Do jaskyne sa vstupuje vždy na konkrétny čas - všetky potrebné informácie o časoch vstupov, výške vstupného a ďalších informácií, odporúčam stránku Slovenskej správy jaskýň - ssj.sk. Ku jaskyni sa šliape pomerne slušným i keď krátkym stupáčikom do kopca, čo trvá cca 25 min (my sme to ale dali za približne desať minút). Vyhraďte si preto na to dostatočný čas, pretože ešte treba hore kúpiť lístok a videli sme ľudí, ktorí to stíhali len na poslednú chvíľu.
Nakoniec sme teda mali pomerne veľkú skupinu na vstup - väčšinu tvorili Poliaci, my dvaja s Jokom a jedna pani s hosťami z cudziny (asi Anglicko) sme boli jediní Slováci. Kupujeme lístky, priplácam si aj za fotenie, dá sa platiť aj kartou. Prekvapuje ma pekné, solídne a adekvátne zázemie pri vstupe do hlbín jaskyne. Väčší drevený dom tu disponuje okrem pokladne aj okienkom so suvenírmi a občerstvením, čakárňou s automatom na kávu (ak je nepriaznivé počasie) a normálnymi toaletami, žiadne toitoiky.
Po krátkej inštruktáži z reproduktorov prichádzajú panie sprievodčíčky, mohutná železná brána sa otvára a my vstupujeme dlhou chodbou do útrob jaskyne. Kráčame až do vstupnej predsiene jaskyne, Dlhého dómu s rázcestím. Milá, ale rázna pani sprievodkyňa dáva výklad v slovenčine, poľský výklad sa prehráva z reproduktorov. V inom jazyku nie je, je iba možnosť tlačeného prospektu v anglickom jazyku a taktiež stiahnutia si výkladu do mobilu z qr kódu pri pokladni. Kontroluje sa tiež, kto má zaplatený príplatok za fotenie. Pozor na tajné fotky, lebo mobil skončí niekde v priepasti.
Vstup do Belianskej jaskyne sa nachádza vo výške 890 mnm, na severnom svahu Kobylieho vrchu v Belianskych Tatrách. Je národnou prírodnou pamiatkou, jedinou sprístupnenou jaskyňou v Tatrách a zároveň najvyššie položenou sprístupnenou jaskyňou na Slovensku. Objavená bola už v roku 1826 zlatokopmi, o čom svedčia nápisy v jaskyni s menami a dátumami, objav ale ostal zo zištných dôvodov utajený. Oficiálne je jaskyňa objavená v roku 1881 Júliusom Huszom a Johanom Britzom. Sprístupnená bola v roku 1884 a už v roku 1896 bola jaskyňa elektrifikovaná (len 12 rokov po vynájdení žiarovky !).
V jaskyni je úžasná scenéria - nádherné kvapľové výzdoby, tvorené stalaktitmi, stalgmitmi i stalagnátmi. Míňame dramatické vápencové vodopády i romantické, fantazijné jazierka. Jaskyňou prechádzame úzkymi i strmými chodníkmi so zábradliami. Cesta vedie takisto nízkymi chodbami i ponad priepaste. Viacero dómov je priam úchvatných - Vysoký dóm či Zbojnícka komora. Svoje čaro mal tiež dobrodružný Zrútený dóm. Mne sa úplne najviac páčili Palmová sieň, kde z vody vyrastajú pagodovité veže, alebo Hudobná sieň s monumentálnou akustikou, kde v úplnej tme počúvame pieseň klasickej hudby Kánon D dur od skladateľa Johanna Pachelbela. Pôsobivý je tiež symbol jaskyne - naklonený, dva metre vysoký stalagmit, pripomínajúci šikmú vežu v Pise.
Cesta v jaskyni väčšinou stúpa, najvyšší bod v jaskyni dosahujeme cca vo výške 1 002 mnm. Keďže fotím, trochu sa opozdievame od našej skupiny a dostaneme tak súkromný výklad od pani sprievodníčky. Nízka celková snehová pokrývka tejto zimy vo Vysokých Tatrách takisto nepriaznivo ovplyňuje výšku hladiny vody v jednotlivých jazierkach jaskyne. Mne sa zdajú dostatočne naplnené, ale pani sprievodkyňa vraví, že vody je žalostne málo. Takisto ma fascinuje, kadiaľ viedla cesta cez jaskyňu pôvodne - skrz mohutný skalný vodopád, po úzkych, vlhkých, drevených schodoch, kedy návštevníci buď podpísali reverz, alebo sa vracali tou istou cestou naspäť. Ja by som jednoznačne ten reverz podpísal, určite by som sa nevracal. Prehliadka má svižné tempo, musíme to jednoducho stihnúť v časovom intervale. Zisťujem, že v fotiť v takomto časovom strese a za takýchto svetelných podmienok bez statívu, je pre mňa poriadnou výzvou. Viac ako polovica fotiek mi proste nevyšlo.
Celá prehliadka trvá približne 70 min a vyšliapete na nej 874 schodov. Spomenul som si tu na moju mamu, ktorá je práve na liečení po výmene bedrového kĺbu. Pre menej aktívnych turistov v seniorskom veku, by som asi návštevu jaskyne neodporúčal. Tiež sa dozvedáme, že každú sezónu je v jaskyni minimálne jeden kolaps návštevníka vo vyššom veku, kedy je jedinou možnosťou pomoci vysielačka a výjazd horskej služby do útrob jaskyne. Asi treba myslieť aj na toto.
Z celkovej známej dĺžky jaskyne 3,5 km je pre turistov sprístupnených 1 370 m. Teplota sa tu pohybuje medzi 5 - 6 °C, čiže dnes nám bolo teplejšie v jaskyni ako vonku. V lete sa ale bude treba teplejšie obliecť. Cestou späť už len klesáme a míňame aj zopár netopierov, ktoré tu žijú. Visieť ich takto zo skaly som ešte nemal možnosť vidieť.
Vychádzame von nadšení. Jaskyňa je úžasná, nemá len pozitívne účinky na dýchacie cesty (ako sme sa dozvedeli) ale aj na myseľ. Nám je ale málo. Ideme hľadať ďalšie diery v zemi. Prvá je na konci Tatranskej Kotliny, pri riečke Biela, pod cestou smerujúcou do Lendaku. Prechádzame po ceste, za zvodidlami dolu briežkom ku vode a nachádzame Elektrárenskú jaskyňu.
Vchod do nej je ale zasypaný, viac ako na pár krokov sa dnu nedostaneme. Nachádzame sa ale v celkom peknom, zimnom prostredí tatranskej rieky, pri bývalej vodnej elektrárni (odtiaľ ten názov). Trochu sa pomotáme, obdivujeme ľadovú stenu a mrzneme - je tu pekelná zima. Aspoň nefúka.
Poďme teda ešte k poslednej jaskynke. Tentokrát na začiatok Kotliny, nastúpime na turistický chodník smerujúci na chatu Plesnivec a približne po pol hodine prichádzame na menšie rázcestie s tabuľou - prírodná pamiatka Hučivá diera. Názov pochádza od potoka Šumivý prameň.
K jaskyni je potrebné šliapať do kopca, chodník je neznačený, mimo turistickej trasy. Jaskyňa je väčšia než Elektrárenská, lenže vchod je zamrežovaný mohutnou mrežou. Prebiehal tu totiž významný archeologický výskum. Našli sa tu dôkazy pravekého osídlenia, konkrétne kamenné hroty a ide tak o prvé dôkazy pravekého osídlenia vo Vysokých Tatrách. Nuž čo, trochu posedíme, pookrejeme, dáme čajík a vychutnáme si neskutočné ticho, ktoré tu panuje.
Vraciame sa späť, po ceste stretávame trailového bežca. Snehu je vskutku žalostne málo. Uvoľnene konverzujeme, výlet mal na nás napriek nie ideálnemu počasiu blahodárne účinky. Nemalo by ma to prekvapovať. Pobyt v prírode je však už taký, ak by na to náhodou ešte niekto neprišiel.
Výlet sa uskutočnil v utorok 18. februára 2025.
