Mi casa su casa /Môj dom je tvoj dom/
Vypočul som si mnohé názory, prečítal veľa kritík. A spravil si i vlastný obraz, podotýkam. Posledný film Quentina Jeroma je dobrý. Čo sa mi vynorí v mysli, keď sa povie Divoký Django? Krv. Čo sa vynorí, keď sa povie Tarantino? Rozhovor.
Práve rozhovor je tým najistejším meradlom úspechu. Nielen vo filmoch, ale i vo vzťahoch medzi ľuďmi, najmä v rodine. Komunikácia medzi aktérmi je zaistená. Čo však rozhovor medzi filmom a divákom? Premýšľal som, či vlastne každý film potrebuje svoje posolstvo. A, áno, je dobré, ak ho má. Posolstvo vo filme Divoký Django som objavil v jedinej scéne, o to úchvatnejšie však bolo. Možno uniklo očiam iných divákov, ale nadšenec Tarantinových filmov ho neprehliadne. O tom ale neskôr.
Ani neviem, čo som čakal, niečo to však muselo byť, pretože som sa toho počas celého filmu nedočkal. Možno nejakú blondínu, ktorá je súčasťou Tarantinových filmov ako spánok pri sledovaní F1 čo Tour de France. Jedinú zlatovlásku - Lauru Cayoutte - si v tomto prípade nedokážem pretaviť do roly Umy alebo Dianey Kruger.
Film som sledoval v neskorých nočných hodinách. (Okolo dvanástej mi susedia vyklopkávali na steny; audiovizálne diela mám rád nahlas.) Django sa rozťahoval a rozťahoval, až som mal pocit, že nikdy nepraskne. Po smrti Dr. Schultza som si zdesene uvedomil, že film ešte nekončí. Neskôr, pri druhom zhliadnutí, prichádzam na to, že scéna, kedy sa celá kolóna kovbojov tiahne na farmu Candyland, má cirka desať minút - a žiadnu logiku.
O finále, na ktoré sme u Qentina zvyknutí, sa mi ani nechce písať. Za zmienku snáď stojí iba očarujúci úsmev hlavnej hrdinky Kerry Washington. Určite však nie tuctový výbuch budovy.
Film je odvážny, dravý a krvavý. Spomínal som i posolstvo - tu je! Django sa vyslobodí zo zajatia, vezme zbrane a dynamit a uteká zachrániť svoju milovanú. Ako odchádza z miesta, na ktorom vybuchol samotný Quentin Jerome, sledujú ho z voza traja muži. Kamera si vyberá Sammiho Rotibiho. Django je jedným z desiatich tisícov. Ukázal nám cestu, ktorou môžeme ísť. V očiach Rotibiho sa odzrkadľuje Občianska vojna, ktorá onedlho vypukne. Toto posolstvo je možné uplatniť vo všetkých dobách. Utláčaní potrebujú vzor. Potrebujú vedieť, že sa to dá. To je všetko z dialógu medzi filmom a divákom.
Každý z nás vie, aké sú výhody mercedesu či BMW, a preto ich nie je treba bližšie špecifikovať. V Djangovi sa mi páčil nespútaný výber hudby i obsadenie DiCapria. Ako hovorím, výhody renomovaných áut vieme oceniť, preto ani vetou nespomeniem výkon Ch. Waltza.
Nezabudol som ani na ďalší pádny argument, ktorým je Oscar za najlepší scenár. Quentin si ho s Djangom zaslúži. Nie som si však istý, či by do jeho rúk padol i v roku 1994, kedy vznikli i kulty ako Forest Gump či Útek zo Shawashanku a kategória pôvodného scenára bola obsadená Výstrelmi na Broadwayi s desaťkrát menším rozpočtom, než mal Pulp. V momentálnej konkurencii musel Quentin zvíťaziť. Potlesk.
Dlho som zvažoval, či do nadpisu článku vložím otáznik. Chlieb sa nám nikdy nepreje. Aj keby Quentin už nikdy nenatočil žiaden film, bude navždy súčasťou filmového neba. Jeho filmy sú šialené. Človek sa ich nevie nabažiť. Djangom som sa však presýtil hneď po druhom zhliadnutí. Preto je na tebe, milý čitateľ, či si otáznik doplníš, alebo to necháš tak. Ak si s názvom spokojný, je jasné, že súhlasiš, že Quentin je aj napriek pošmyknutiu jedinečný.
Ako divák som zákazník, teda pán. A ako pán vám poviem, že film Divoký Django stojí za zhliadnutie. Nie je však dobré prijať film od skutočného majstra bez kritiky, ak si ju naozaj zaslúži. Názor si už každý urobí sám.
???
Viac tvorby L. Mana na rozumvplamenoch.webnode.sk
