Fenomén šport
Celkom na úvod spomeniem, že nie som televízny odborník, ale divák. Možno to však pri výklade článku zaváži ešte viac.
Rozmanitosť. Práve to je jednou z čŕt, akou sa pýši celoplošná televízia v rukách štátu. I keď slovo samo o sebe znie príťažlivo, ba až podmanivo, nepriťahuje až takú pozornosť slovenských divákov. Možno je to určené nenáročnosťou percipientov, ktorí radšej siahnu po programe, ktorý si nevyžaduje až takú pozornosť, a je (ako sa hovorí) pohodový, ľahký na strávenie. Služba verejnosti je zodpovednou a náročnou úlohou, určenou len pre tých najskúsenejších. Skúsenosti, zdá sa, nepomáhajú konkurovať trhu, ktorý je ovládaný inými. Bez veľkých slov či poloprávd je treba povedať, že STV nehrá prvé husle, ba dokonca ani tie druhé nie.
Nepovšimnúť si kvalitu by bolo päsťou na oko. Nízkorozpočtové filmy z celej Európy sú skutočnou výkladnou skriňou Dvojky. Odborníkov i nezanietených nadchýna práca Štefana Hríba a jeho relácia Pod lampou. Čísla dvíha Pošta pre teba, Správy RTVS či nedávno narodená súťažná relácia Milujem Slovensko, ktorú skritizoval už nejeden „vychytený" komentátor miestnych denníkov.
Ľudí pri televíznych obrazovkách však jednoznačne najviac priťahuje šport. Fenomén, ktorý STV ovláda. Nie len prenosmi, za ktoré sa platia nemalé sumy peňazí, ale produkčným zložením a osobnosťami. Priznám sa - pri priamych prenosoch chcem byť občas slepý a hluchý, aby som nemusel vnímať odborné poznámky hostí zo štúdia. Prekáža mi, že redaktor si stopne hráča a namiesto toho, aby kládol otázky, iba sucho skonštatuje priebeh najväčšej šance prvej tretiny. A už iba nastaví mikrofón a čaká.
Športoví komentátori sú však na nezaplatenie. I tí, čo občas povedia, čo by nemali. Sledovať futbal bez hlasu Merčiaka by bolo ako dívať sa na operu bez orchestra. Či sledovať Na telo bez Puškárovej - i to je trefné. Slovenskej televízii patrí naozaj poklona za to, ako vie pracovať s priamymi športovými prenosmi, o čom svedčí nie moja pochvala, ale najmä čísla sledovanosti.
Sledujú čosi iné
Šéfredaktor najúspešnejšieho týždenníka na Slovensku Š. Hríb pre Slovenský syndikát novinárov (SSN) povedal:
„Ak čosi robíte a nemáte nepriateľov, tak to nerobíte dobre. Ak raz dospejem do toho štádia, že so mnou bude väčšina súhlasiť, tak s tým asi skončím."
V zástupe divákov nenájdeme veľa tých, čo by s vysielaním STV súhlasili. Každý by niečo zmenil, opravil, nahradil alebo úplne vynechal. Mňa nevynímajúc. Hádam to svedčí o tom, že sú naozaj dobrí. A dobrí naozaj sú. Ale čo my diváci? Väčšina z nás nemá záujem o dokumentárne filmy, opery, diskusné relácie na nie príliš šťavnaté témy s neznámymi hosťami. Niektorí sa radšej dívajú na prípravu jedla, akoby mali niečo navariť. Nezdajú sa vám televízie presýtené varením? Nie? Tak to asi pozeráte BBC. V tomto ohľade sa Jednotka snaží držať tempo s ostatnými (na škodu veci).
Je akoby krajšia, lákavejšia, ale to iba naoko. Drží si svoj štýl. Štýl s históriu a odkazom, aspoň tak sa mi javí. Stále plní svoje povinnosti. Je, myslím, jednou z mála štátnych inštitúcií, ktorá nekráča, ako sa jej chce, ale ako vraví zákon.
V plejáde programov vysiela relácie orientované pre skôr narodené generácie. Akoby nedokázala osloviť mladšie masy publika. Vidieť to najmä v archívnych nociach, filmoch pre pamätníkov či iných audiovizuálnych dielach. Spomínam si na prvé vysielanie Super Star, ktorá prilákala mladých, akoby v Televízii rozdávali zlaté mince. Bol to ošiaľ a STV naozaj zaujala. Škoda len, že nemôže držať krok s konkurenciou. Na otázku SSN, prečo je verejnoprávna inštitúcia pozadu, asi najlepšie a najľahším spôsobom odpovedá riaditeľ sekcie programových služieb Tibor Búza, keď svojho zamestnávateľa politicky obhájil:
„Veľa ľudí sa ma pýta, kedy budeme na úrovni Českej televízie alebo BBC. No nikdy! Česká televízia má päťkrát väčší rozpočet ako RTVS. A o BBC ani nehovorím. Všetci chcú kvalitné vysielanie - opery, dokumenty, dobré európske filmy. Ale keď im už čosi z toho ponúkneme, v prieskumoch zistíme, že všetci pozerajú čosi úplne iné, napríklad Peříčko pred pár rokmi."
Byť slepým má svoje výhody - nevidíte žiadne reklamy
Už vieme, že financie podľa niektorých najviac bránia zaujať. Skutočný problém však nekorení v peniazoch, ale v zákone. Vychádzajúc z titulku konštatujem, že najväčším problém STV je jej programová rozmanitosť, ktorá priťahuje pozornosť niektorých „vyvolených", ale nedokáže uchvátiť masu. Je to jama levová, z ktorej sa Jednotka a Dvojka nevymaní, ak programy niečím neokorení, neprikrášli, nezaujme.
Bude to iste dlhá cesta a najťažšie na tom bude, že ani konkurencia nezostane na vavrínoch. Páve naopak - môže sa stať, a je to dosť reálne, že ostatné televízie venujú tej verejnoprávnej zlomky percent sledovanosti. Nezanikne iba preto, že ju bude, hoci i poskromne, sponzorovať štát.
Aby sme však neskončili pochmúrne, pretože tento článoček nie je o tom zlom, ale i dobrom, spomeniem, že sám siaham po vysielaní STV oveľa radšej než po iných audiovizuálnych médiách. Láka ma na nej skromnosť, občas i náročnosť a ako každý divák ocením, že dobrý film nie je prerušený jedinou marketingovou kampaňou. Ako raz povedal slepec: „Byť slepým má aj svoje výhody. Nevidíte žiadne reklamy."
Vidím v nej veľký potenciál. A aj keď divákov rýchlo stratila, neznamená to, že ich nezíska späť. Jedného má už určite.
Viac tvorby L. Mana na rozumvplamenoch.webnode.sk
