Óda na pokrok

V 21. storočí prídu zmeny v ekonomickom poli, ktoré budú tlačiť každého do krajnosti – do adaptácie, alebo zániku.

Písmo: A- | A+

Aj ľudia bez vysokých ambícií si budú musieť uznať, že keď chcú aspoň stabilnú prácu, budú musieť pracovať pre niekoho, koho podnikanie je vysoko konkurencieschopné – a tento človek/firma sa bude pohybovať v podmienkach, ktoré budú klásť vysoké nároky na zamestnancov. Vzhľadom na definitívny koniec kariérneho profilu „celý život mať jedno zamestnanie“ sa bude každý človek musieť niekoľko krát za život zmeniť. Toto bude viesť aj k výzvam v demokraciách, nakoľko ľuďom sa nebude chcieť do zmien a budú chcieť zostať v symbióze s politikmi, ktorých cieľom je samoúčelné udržanie moci, kde myšlienky na reformy idú bokom, lebo denná prevádzka je dôležitejšia. Preto bude pre nich pohodlné nedotýkať sa statusu quo. Táto neochota k pokroku bude radikálny stresstest civilizácie. Avšak podľa mňa možno zlým scenárom predísť, ak ich potenciálne následky pochopíme ako výzvu. Politický leadership bude musieť prejsť z dnešného technokratického údržbárstva (aj to je dnes ten lepší prípad – napr. nemecká kancelárka Merkelová) k vizionárskemu leadershipu, ktorý chápe historické výzvy a nebojí sa ich. Tlaky budú také silné, že sa nebudú dať odstrániť pseudoopatreniami a každý bude tlačený do skutočných opatrení, rovnako ako na konci 20. storočia aj väčšina bývalých komunistických krajín bola okolnosťami dotlačená do trhového hospodárstva, aj keď nie všade došlo zároveň k adaptácii demokracie. Aby sa toto všetko mohlo podariť, budú musieť vyhynúť politici, ktorí sa boja dotknúť citlivých tém ako napr. dôchodkov. Najmenší spoločný menovateľ spoločenského blaha v demokracii – spokojnosť a dostatok pre obyčajného človeka – bude v permanentnom trení so snahou o maximálne využitie technológií. Ak aj budú mať západní politici škrupule vystaviť obyvateľstvo takémuto konkurenčnému boju, politici v diktatúrach a polodiktatúrach tieto škrupule mať nebudú.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nový štýl politiky

Komparatívnou výhodou západnej civilizácie môže byť technologický a vzdelanostný náskok, ktorý stále má pred zvyškom sveta, ako aj nižšia závislosť od mocenského centra, na rozdiel od takej Číny alebo Ruska. Aby Západ tento náskok zachoval, bude musieť prísť aj k nejakým zmenám. Tieto sily neobídu ani Slovensko, ktoré bude kvôli zastaranosti nášho vzdelávacieho systému a faktu, že veľké zahraničné firmy na Slovensku majú síce centrá výroby, ale nie výskumu, pod dvojitým tlakom. Som presvedčený o tom, že na to, aby sme mali realistickú šancu popasovať sa s týmito výzvami, budú musieť naši politici nie len prestať kradnúť, ale zmeniť štýl politiky. Správny líder bude musieť byť viacero postáv naraz v jednej. Bude musieť byť svojim myslením na úrovni ľudí z biznisu, ktorí už dnes pracujú na prelomových riešeniach pre budúcnosť. Bude musieť chápať lekcie z histórie, keď ľudstvo stálo pred podobnými výzvami a hlavne bude musieť riskovať. Bude musieť ísť s kožou na trh. Bude musieť tlačiť svoje obyvateľstvo do zmien, ktoré sú náročné, bude to musieť urobiť demokraticky a legálne. Bude preto musieť získať verejnú podporu pre nepopulárne veci – to je skutočný leadership. Za týmto účelom bude musieť použiť všetky možnosti legálneho ovplyvňovania verejnej mienky, vrátane sociálnych sietí, nadštandardnej charizmy a využívať silu verbálneho aj písomného prejavu. Lídri z histórie, ktorí dnes požívajú rešpekt, tiež riskovali a museli byť kreatívni a nevedeli vtedy, že to vyjde. Až v retrospektíve mohol vzniknúť konsenz o správnosti ich konania – túto retrospektívu však v okamihu konania nikto nemal a zrejme veľká časť dnes uznávaných rozhodnutí sa vtedy mohla dobre kritizovať. Ak sa niekedy v 21. storočí nebude konať niečo ako celosvetová konferencia o vzájomnom zastavení konkurencie, tak globalizáciu nezastavíme. Žiadna časť sveta, ani Amerika a Čína, si nemôže vybrať, že túto hru hrať nebude. Tomu treba prispôsobiť aj politiku.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Verejná artikulácia cieľov

Za týmto účelom treba aj znova vedieť artikulovať ambiciózne ciele. Prečo sa tak málo hovorí o ďalšom kole objavovania vesmíru, ako to napríklad svojho času robil americký prezident John. F. Kennedy, ktorý propagoval pristátie na Mesiaci? Prečo viac nepočúvame ľudí ako Elon Musk, ktorí tieto veci robia z vlastných peňazí? Prečo chápe veľká časť ľudí boj proti zmene klímy ako proces obmedzovania ľudskej aktivity? Veľká časť tohto myslenia sa pozerá na človeka ako na ničiacu kobylku, ktorej počet treba stabilizovať na nejakej úrovni. Ale čo tak uvažovať o tom, ako by mohlo žiť na Zemi 20 miliárd ľudí? Alebo že by mohli žiť na inej planéte? Áno, toto všetko je otázkou dlhých desaťročí, ale prečo nevieme používať dlhodobé myslenie? Pohľad na človeka ako kobylku je zavádzajúci pohľad, ktorý je účinný hlavne u ľudí, ktorým ide komplexnosť už toho dnešného sveta príliš ďaleko. Je to pohľad spiatočnícky, naivný, cez ružové okuliare, moderná odnož socializmu, ktorá cez svoje kvetnaté a altruistické ciele kamufluje svoje rovnostárstvo a stagnáciu. Teraz si možno myslíte, že som príliš prísny a sami si neviete predstaviť, ako by sa niečo takéto mohlo podariť. Na uchopenie týchto výziev bude potrebná postupná zmena moderného človeka – rovnako ako bol renesančný človek upgradom oproti človeku stredovekému. Dnešný človek totiž nie je pripravený na takúto mieru pravdy a diskomfortu. Vzdelávanie nebude môcť byť o memorovaní. Bude sa musieť podporovať kreatívne myslenie a ako samostatná schopnosť bude musieť existovať schopnosť učiť sa nové schopnosti. Táto metaschopnosť bude dôležitejšia ako parciálne schopnosti a bude určovať uplatniteľnosť v ekonomike. Učenie v mladosti by malo viac pripomínať to, čo sa dnes nazýva u dospelých sebarozvojom. Človek bude musieť čo najskôr poznať svoje afinity a talenty. V akej škole u nás dnes takto rozmýšľajú? Ak by sme aj každému vedeli zaručiť materiálny dostatok zo zdanenia najziskovejších, pocit nedôstojnosti a zbytočnosti to nevynahradí. Preto treba uvažovať týmto smerom.

SkryťVypnúť reklamu

Kríza leadershipu

Napríklad si zoberme ľudskú vlastnosť „negativity bias“ – skutočnosť, že človek má väčšiu túžbu ochrániť si to, čo už má, než motiváciu získať niečo nové. Vo svete dynamických zmien vedie táto vlastnosť k stagnácii, pokiaľ človek nepracuje na jej odstránení. Aj slovenská debata o „istotách“ má svoj pôvod v tejto vlastnosti. Aj takéto koncepty by sa dali zapracovať do vzdelávania budúcnosti, čo by viedlo k inému typu občana. Opäť sa pýtam, kto takto rozmýšľa, aj na pravej strane spektra?

Populistická kríza správne naznačila, že niečo je hnilé na Západe. Frustrácia a pocit impotencie a relatívneho úpadku, ktoré sa šíria v povedomí obyvateľstva, netreba zatracovať ako spiatočníctvo. Diagnóza bola správna. Nesprávny je liek – že si veľmi silno budeme želať, aby bolo znova 19. storočie, alebo 50. roky 20. storočia, keď Západ prežíval zlatý vek. Treba ako liek nasadiť skutočnú víziu pre budúcnosť. Možno musíme skúsiť demokraciu, v ktorej sa nebudeme pozerať na občana ako na niekoho, komu treba mastiť brucho, ale ukázať mu, že je aj pre neho lepšie, neriadiť sa vždy prieskumami verejnej mienky a vedieť si predstaviť, že to možno po čase ocení. Skúsme si predstaviť, že ľudia možno reálne chcú niekoho, kto sa nebude riadiť ich náladami, ale ukáže svojim správaním, že vie, kde je sever. Ľudia sú frustrovaní z toho, že to nikto ani len neskúsi. Skutočným dôvodom stagnácie Západnej civilizácie sú priemerní lídri, ktorí si to pomenovanie ani nezaslúžia.

SkryťVypnúť reklamu

Tento modus operandi väčšiny západných politikov – radšej mieriť nižšie a nebyť sklamaný ako mieriť vysoko a riskovať prehru, je strašná záťaž na sebavedomie celej civilizácie a trvá to už príliš dlho. Čo takto, keby nejaký politik začal propagovať disciplínu? Prečo sa krajiny ochotne zadlžujú kvôli dôchodkom, ale nie kvôli investíciám, z ktorých ťažia skôr mladí? Je to, ako keby táto civilizácia mala túžbu zomrieť. Individualizmus je fajn, ale čo si máme počať s fenoménom zdravého (t.j. schopného reprodukcie) a finančne zabezpečeného človeka, ktorý nechce mať deti?

Západ sa ako jediná civilizácia môže pýšiť tým, že v jeho centre je ľudské indivíduum, to však nemôže znamenať, že toto indivíduum nemusí uvažovať nad povinnosťami voči celku. Táto paradigma sa zo spoločenského povedomia celkom vytratila. Preto by sme sa lepšie mali pozrieť na vzťah indivídua ku spoločnosti - či je indivíduum len akýmsi spotrebiteľom prosperity, ktorú zároveň tvorí v podobe každoročného ekonomického rastu, alebo má voči spoločnosti aj nejaké vyššie povinnosti.

Lukáš Meravý

Lukáš Meravý

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Píšem o politike, histórii a všetkom ostatnom, čo mi napadne. Zoznam autorových rubrík:  Súkromné,  Nezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

50 článkov
INESS

INESS

136 článkov
Martin Bača

Martin Bača

100 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Nicholsonová

Lucia Nicholsonová

207 článkov
Vladimír Rudl

Vladimír Rudl

114 článkov
reklama
SkryťZatvoriť reklamu