Poľovníctvo je v prvom rade ako povinnosť sa o zver starať, chrániť ju, chovať ju, zveľaďovať ju a až na poslednom mieste ju loviť. Lov je potrebné realizovať v súlade so zásadami riadnej starostlivosti o zver a v súlade so schváleným plánom chovu a lovu zveri. Človek v pradávnych časoch lovil zver, aby zabezpečil svoje prežitie a aby sa nasýtil. Postupne sa lov zveri stal výsadou pre bohatých ľudí a až v predchádzajúcom režime bolo umožnené čo najväčšiemu počtu ľudí sa zapojiť do výkonu práva poľovníctva.
Až v roku 1990 sa novelou zákona o poľovníctve opäť spojilo vlastníctvo pôdy s výkonom práva poľovníctva. To znamená, že výkon práva poľovníctva vykonáva vlastník na svojich pozemkoch, pokiaľ takéto pozemky majú dostatočnú výmeru na to, aby boli a sú uznané za poľovný revír. Pokiaľ vlastník pozemkov nevykonáva výkon práva poľovníctva, tak poľovný revír dáva do užívania buď poľovníckej organizácii, alebo právnickej osobe alebo fyzickej osobe. Väčšinou sú u nás poľovné revíri tvorené z pozemkov viacerých vlastníkov, lebo na Slovensku je vlastníctvo pozemkov dosť rozdrobené.
V súčasnosti je minimálna výmera poľovných revírov v jeleních oblastiach 2 000 ha a v srnčích oblastiach a oblastiach s chovom malej zveri je minimálna výmera 1 000 ha. Uvedené výmery sú dostatočné na to, aby sa o zver dalo riadne starať a chovať ju. Súčasná doba opäť praje bohatým, ktorí si dokážu za úplatu prenajať poľovný revír, keď veľakrát bežný občan, nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie si možnosti si poľovný revír prenajať aj keď v predchádzajúcich obdobiach sa aktívne podieľal na výkone práva poľovníctva ako člen poľovníckej organizácie, ktorá mala v užívaní poľovný revír. Je ťažké nájsť spravodlivý meter na systém fungovania zapájania sa väčšiny ľudí do výkonu práva poľovníctva. Je potrebné citlivo pripravovať ďalší spôsob fungovania poľovníctva na Slovensku. Je na zváženie pripraviť nový zákon o poľovníctve tak, aby sa rešpektovalo, že zver je prírodným bohatstvom Slovenskej republiky a vlastník pozemkov nie je automaticky vlastníkom zveri.
Nový zákon o poľovníctve treba pripravovať tak, aby bola možnosť i naďalej umožniť podieľať sa na výkone práva poľovníctva väčšiemu počtu občanov a nielen pár jednotlivcom. To čo priniesol posledný zákon o poľovníctve bol aj vznik Slovenskej poľovníckej komory. Vznik Slovenskej poľovníckej komory je politickým výsledkom a treba do budúcna zhodnotiť jej opodstatnenosť, keď v ďalších štátoch EU neexistuje, alebo nie je povinnosťou byť členom poľovníckej komory a keď aj v jednom štáte je poľovnícka komora, tak členstvo v nej je na základe dobrovoľnosti. Tu tiež treba citlivo zvažovať budúcnosť Slovenskej poľovníckej komory, veď medzi členskou základňou bežne a často počuť názory o jej zbytočnosti a nepotrebnosti a je akceptovaná len preto, že ju páni poslanci zakomponovali do zákona o poľovníctve bez zisťovania názoru samotných poľovníkov, ktorých sa nikto nepýtal, či so vznikom Slovenskej poľovníckej komory súhlasia. Veď stačí spraviť anketu a opýtať sa všetkých členov – poľovníkov čo si o tom myslia. Želám objektívne prijímanie rozhodnutí od kompetentných ľudí, tak aby sa poľovníctvo rozvíjalo pre prospech zveri ako prírodného bohatstva Slovenskej republiky.
Chovu a starostlivosti o zver zdar!
