Lietadlo pristálo, konečne si začínam uvedomovať, že je to skutočné, že sme v Afrike, no ešte stále si neuvedomujem, že tu budem rok a je to pre mňa ako výlet. Vystúpili sme z lietadla, ale nevedeli sme či nás niekto bude čakať keďže náš let, ktorý mal byť v noci sa presunul na ráno a tým pádom sme prišli poobede o 16:00 miestneho času. (Tento čas je v podstate rovnaký ako náš, ale oni nemajú letný a zimný čas tým pádom v zime budeme mať toľko hodín ako na Slovensku.) Prvý dojem: „Veď to tu nie je až také odlišné ako u nás akurát, že všade je oranžová zem a nie hnedá, a samozrejme všetci sú čierni.“ Prešli sme vízovou kontrolou a zisťujeme, že tu sa po anglicky asi nikde nedohovoríme, všetci hovoria Portugalsky, samozrejme okrem nás. A konečne vidíme, že niekto tu pre nás prišiel, padre Vitorio, a samozrejme ani on nevie anglicky. Po ceste z letiska na parkovisko k autu sa nás spýtal asi každý taxikár na letisku, či nepotrebujeme taxi. Len sme sa usmiali a ukazovali, že nie. Vtedy sme si začali uvedomovať, že to je naozaj iná kultúra. Počas jazdy po meste do saleziánskeho domu kde sme mali chvíľu bývať, som videl mnoho ďalších vecí, ktoré dokazovali, že sme v Afrike. Všetci nosia všetko na hlavách: ovocie, knihy, vedrá, plynové bomby J... Pri ceste kúpite od pouličných alebo skôr „pocestných“ predavačov skoro úplne všetko.
Všade naokolo staré rozbité budovy, a ak by to všetko ešte stále nestačilo tak tu bolo niečo čo to celé umocňovalo a mňa zaujalo najviac Doprava. Áno legendárna africká doprava, ako to vystihol padre Martin: „doprava je tu ... dynamická,“ a mal pravdu. Koľko pruhov je na ceste? Koľko potrebujete, alebo toľko koľko áut sa vedľa seba zmestí. Obiehanie zprava? Načo, keď môžem z ľava. A najrýchlejší spôsob ako sa niekam dostať ? Ak by náhodou išla okolo sanitka, alebo policajti zo zapnutými majákmi, tak rýchlo sa dostaňte za nich a držte sa ich dokiaľ môžete.
A toto všetko: doprava, černosi, predavači... keď sa spojilo s nejakou portugalskou hudbou, ktorú sme mali v aute pustenú tak som sa cítil ako v nejakom starom filme s Budom Spencerom.
Potom sme dorazili dorazili do Saleziánskeho domu, v ktorom sme mali byť pár dní.
A dostali sme pekné izby povedal by som, že až luxusné. Vedľa susedom rástli banány a všetko bolo pekné, až na jednu vec nerozumeli sme nikomu a nikto nám.
Prvý krát v Kala-Kala
Večer som šiel do kuchyne a stretol padre Martina, a bol to prvý človek, ktorý vedel po anglicky, hneď mi navrhol či s ním nechcem ísť ráno na omšu do Kala-Kala (pre tých čo to nevedia tak to bude môj domov pre tento rok kedže som poslaný ako dobrovoľník, konkrétne tam) a takáto ponuka sa neodmieta. A tak ráno sme vstali už o 5:30 a išli tam a divili by ste sa, ale už o takom čase sú cesty plné áut. No nebojte sa po ceste späť sa nám podarilo dostať za políciu takže to bolo v poho. Po ceste tam sme sa dozvedeli, že to vlastne bude 1. Omša v ich novom kostole, ale zároveň aj posledná pre padre Martina, ktorý po 25 rokoch odchádza z Angoly. Bola to omša plná spevov chlapcov. Stretol som sa tam aj s Leonardom dobrovoľníkom z Talianska, ktorý tam bude so mnou. Ukázal mi domček kde budeme bývať a už sa teším. Zoznamoval som sa s veľa chlapcami, ktorý sú v centre no zatiaľ nechápem ako ich rozoznám keď pre mňa sú všetci skoro rovnakí. V Luande sme boli 5 dní, počas, ktorých sme sa snažili čo najviac učiť portugalsky, a bolo to veľmi ťažké keď sa človek skoro celý deň učil a večer prišiel na večeru a zistil, že vôbec nič nevie. A keď sme už pri jedle tak v Luande sme mali skoro každý deň kurča a k tomu ryžu, a fazuľu niekedy aj zemiaky nejaký šalát, banán ...celkom dobrá strava. V tomto dome v Luande žijú aj nejaký dobrovoľníci napr. Vanesa z Argentíny, alebo Joao z Portugalska, ktorý práve po 2 rokoch odchádza tiež, a mnoho iných. Joao bol pre nás asi najobľúbenejší, lebo vedel, aj po anglicky hovorím aj preto, lebo vedel dokonca aj Poľsky keďže má snúbenicu z Poľska. Práve vďaka tomu vznikla zaujímavá situácia keď sa Slovák z Portugalcom rozprávali v Angole po Poľsky. V Nedeľu ideme do Calula to je mestečko kde budú ako dobrovoľníčky Martina a Katarína a ja mám ísť s nimi na jeden týždeň. Už sa teším, síce neviem čo ma tam čaká, ale nebaví ma len sedieť a učiť sa.
Tak zatiaľ ahoj pozdravujem z Afriky.
