reklama

The Run Slovakia - Ľubovnianski bežci

Najdlhší štafetový beh na Slovensku z Košíc do Bratislavy 524km a úžasná partia 12 ľudí, ktorých toto dobrodružstvo ešte viac spojilo.

The Run Slovakia - Ľubovnianski bežci
Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Waau neviem kde začať, ale už teraz viem, že to bude nadlho. Tak ak to chcete čítať pohodlne sa usaďte (je už na vás či na gauči alebo to bude pre vás záchodove čitanie )  Ou yeaaah tak poďme na to.

Keď som pred rokom prišiel s návrhom či to neskúsime, tak sme dlho nevahali, ale absolútne sme nečakali, že to bude boj o popredné miesta. Očividne sme poskladali super tím a to nielen čo sa týka behania, ale hlavne partie super ľudí, ktorých baví beh a nerobia to pre nejaké medaile, ale radosť, no napriek tomu dokážu divy.

Obrázok blogu

Celé dobrodružtvo začalo skôr než na štarte, keďže trebalo vybavovať mnoho vecí, poskladať tím,podeliť etapy kto čo bude behať... kde najviac roboty urobil náš kapitán Rišo, začo sme mu vďační. Podarilo sa nám aj získať super sponzorov Ascensio ktorý nám požičali autá, ktoré sa nám na 3 dni stali domovom a Akuša Hards, ktorí nám tiez dosť pomohli s inými potrebnými vecami začo sme im veľmi vďační, taktiež mestu Stará Ľubovňa, ktorého sme boli hrdými reprezentantmi. A potom to už bolo iba na nás. V piatok ráno sme sa stretli ešte ako nie úplne oťukaní kamoši a niektorí sme sa medzi sebou dokonca skoro vôbec nepoznali. Podľa toho ako sme boli rozdelení sme sadli do áut , ktoré sa odvtedy stali našim domovom a konečne vyrazili za našim dobrodruzstvom.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

V Košiciach nás Dušan navigoval na parkovisko k jednej škole, odkiaľ to malo byť na námestie vraj iba 7 minút. Čo sa nám nejako nezdalo, ale tak čo už, skúsime keď tu už sme. Poniektorí sme to naschvál stopli hmm miesto 7min to bolo asi 17. To nič, možno to vysvetľuje prečo ich auto viac krát meškalo a blúdilo. Mali sme si tieto varovné signály všimnúť už vtedy :D

Naštastie sme všetko stihli a prišli na registráciu na štarte, dostali sme GPS tracker, ktorý slúžil ako štafetový kolík a zároveň sme vďaka nemu videli kde sa náš bežec práve nachádza, vďaka aplikácii ktorá bola špeciálne vyrobená pre tento beh. A videli sme tam nielen nášho bežca, ale aj ostatné tímy a viacero užitočných vecí. V podstate ak sme nebežali, tak sme väčsinou sledovali appku a pozerali kto je pred nami, za nami... a prepočítavali, taktizovali... bola to sranda. 

Ale vráťme sa späť na štart. Ešte chvíľu sme čakali a potom mala prísť chvíľa nášho štartu. Len aby som to vysvetlil, všetky tímy neštartovali naraz, ale po vlnách podľa toho aké časy a tempá zadali tímy pri registracii, že ich bežci zvládnu. My sme štartovali medzi poslednými 3 tímami čo sa nám trochu nezdalo a mysleli sme, že sme tie časy asi trochu prestrelili. Alebo sme naozaj tak dobrí a máme šancu zabojovať o dobré miesto?  

5 min do štartu, posledné fotečky, stretávame známych ľudi, niektori prišli povzbudiť ako napr. Janka alebo len náhodne išli okolo, tak či tak potešilo. Staviame sa na štart spoločne s tímom RTVS - s ktorými sme nakoniec bojovali až dokonca - a Utrhnutými vagónmi, ktorí boli fakt utrhnutí a celkovo to suverénne vyhrali.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Je to tu 3,2,1 štart. Začalo to prvých 100m bežime všetci spolu so Zuzkou a potom ju už radšej nebrzdíme   Utekáme k autám lebo nás čaká znova najdlhšich 7min v živote Každý sadáme do toho svojho a lúčime sa so slovami: "vidime sa o 6hodín." Keďže po asi takom čase sa budú naše tímy striedať pri behu. Náš tím mieri na odovzdávku čislo 7 a ideme hneď na obed, po ktorom nás čaká iba čakanie Prichádza tu aj viacero iných timov a "zabava graduje" Tím zo Skalice vedľa nás veselo púšťa naplno kadejaké vypaľovačky, nalieva domácu slivovičku... veď bežecká príprava. My sa zatiaľ pripravujeme inak a v appke sledujeme kto práve beží. Keď vidíme, čo tam vystrája Daniel, tak sa len smejeme a pýtame jeden druhého, či mu niekto povedal, že pobeži ešte 3krát. Tešime sa so super počasia, po týždni zimy a dažďa nám vyšlo super počasie ako na želanie aj so slniečkom.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu


Po pár hodinách prichádza aj naše druhé auto čo znamená, že čoskoro bude štafeta odovzdaná konečne aj nám. Kecáme, počúvame ako to funguje... a ideme sa rozklusať spoločne so Števom, ktorý bude z nášho auta štartovať ako prvý. Atmosféra hustne, baby z iného tímu oblečené ako roztlieskavačky tancujú a dotváraju super atmošku. A už je to tu, appka ukazuje, že Michal je už za rohom. S Kristínou mu ideme naproti, bežíme s nim a povzbudzujeme do posledných metrov, k odovzdávke odkiaľ už ako raketa štartuje Števo. Appka ukazuje, že sa nachádzame niekde okolo 4. miesta čo nás prekvapuje a teší zároveň.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Znova sa lúčime s druhým autom a ideme na ďalsiu odovzdávku pod Spišsky hrad a cestou stretávame aj Števa a inych bežcov. Taktiež vidíme kadiaľ pôjdu a nejak nás neteši pohľad na osadu cez ktorú má ísť, ale aspoň rychlejšie pobeží. V podhradí som na rade ja, beriem Tracker a konečne bežím, ale nie dlho, po asi 10 metroch sa otáčam a pýtam sa ktorým smerom, lebo neviem. Potom už radšej vyťahujem mobil a sledujem GPS. Nechcem to prepaľovať veď táto etapa má asi 15km a ešte ma čakaju 4, ale ide sa mi parádne, a bežci predomnou vo mne automaticky spúštajú inštinkt lovca a tak ich míňam ako kuželky. Zrazu asi 500m predomnou vidím bežca RTVS. FÍHA to ma zaplo ešte viac. Čoskoro bol zamnou a ešte pár ďalších, a ja som spokojne vbiehal do Levoče, kde ma striedal Marián. Keď sme videli ako vyštartoval tak nám "lata z rukoch vypadla" "Neprepálil to?" Pytali sme sa medzi sebou, ale nie. Išiel ako motorová myš naplno a takto nabomby išiel každú jednu etapu. Jeho etapa bola tiež trochu záludná keďže na konci bola zjazdovka na ktorú trebalo vybehnút, ale organizátori to akosi zabudli spomenúť v popise.

Obrázok blogu

Pomaly sa stmievalo a tak trebalo vytiahnuť tajné zbrane a na trať poslať naše ženy. Monika ako prvá zažila nástrahy noci a to doslova, keď skončila jednou nohou  po členky v blate aspoň dufajme, že to bolo blato. Kristína už bežala hlavne po ceste a tak nemala nastastie žiadne také nehody. My sme si zatiaľ pochutili na pizzi, kým sme čakali kedy vypustime na trať nášho posledneho bežca Martina z Lomnice do Lomnice kde sme sa opäť stretli oba autá. Znova sme pokecali, posmiali sa a rozdelili sa.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ich čakali nočné Tatry a nás prvý "spánok." Zaparkovali sme v Liptovskom Mikuláši pri odovzdávke a krútili sa v aute ako hady s pokusom nájsť správnu polohu, ale asi sa to nepodarilo veľmi nikomu. Radšej sme už chceli konečne behať, aj keď sme boli rozbití, polámaní a začinali sme cítiť prvé problémy so žalúdkom. Netrpezlivo sme sledovali Michalovu guličku na mape, ktorá sa pomaly, ale isto približovala. Nie, nie pardon, klamal by som, pomaly to určite nebolo. Išiel ako raketa veď prišiel skôr ako ostatní na aute aj keď to bolo asi hlavne tým, že ostatní sa pozabudli pri fujaristovi Ale Raketu vystriedala Raketová myš a bežalo sa ďalej. Bolo pár hodín po polnoci a na mňa čakal ďalší úsek tentokrát viac trailový cez krásnu Kvačiansku dolinu. Hmm krásna je asi len cez deň a nie o tretej v noci keď nič nie je vidno. A dokonca v nej aj mňa prikvačilo, ale do kríkov a tak som si musel dat nechcenú prestávku. - Potom sme v cieli keď sme zistili, že nám na tretie miesto chýbali 2 minuty rozmýšlali, či to neboli práve tieto Hmm žeby som to fakt tak posral? -  Ale snažil som sa to napraviť a predbehol 2 ďalšich kým som odovzdal štafetu Števovi. Monika však po ňom mala komplikovanú trasu na ktorej podľa GPS viacerí poblúdili. Snažili sme sa ju preto čo najpozornejšie sledovať na mape a po prvú odbočku som šiel s ňou.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Pár krat nám zavolala, že si mysli ze zabludila ale povzbudzovali sme ju, ze podla gps je spravne. No ona volala znova a znovu. "Šak som v kukurici..." To ešte netušila aký dopad bude mať tá kukurica na cely beh Rozhodol som sa íst jej naproti vtedy jej gps uplne skocilo kdesi prec lebo dovtedy bolo zaseknute co sa dialo dost často. Hľadal som ju, ale bolo to poriadne bludisko a nakoniec sme sa len so štastím našli. Bolo to absolutne zle značené a bol som naštvaný. Nakoniec z toho vyšlo, že popis trasy bol iny ako GPS Nevadi. Naviedli sme ju na spravnu cestu a šli dalej autom. No GPS znova kdesi seklo a tak sme nevedeli kde je, ale došla spravne Ďalsie 2 useky vyzerali tiež dosť komplikovane tak sme mali obavy, ale zvládli sme to super. V Párnici sme sa znova stretli s našim druhým tímom, ktorý mal čas pospať, ale vyzerali ako keby sa im to tiež veľmi nepodarilo.Chvíľu sme pokecali, popovzbudzovali a potom prišiel znova čas rozchodu.Duhy tím šiel behať cez Oravu a vyjedali na korbáčiky na občestvovačkách.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

My sme medzitým šli do Tepličky nad Váhom (pri Žiline) , kde bol "polovičný cieľ a povinná pár hodinová prestávka pre všetky tímy. Dostali sme pirohy, čo je veru zaujimava strava pre bežca. Dali sme sprchy a tešili sa do telocvične na poriadny spánok. Mna vyplo hneď a pospal som si fakt dobre. Medzičasom dobehli aj ostatní a tak sme konečne boli spolu trošku dlhšie, porozprávali sme si príhody, nasmiali sa, oddýchli.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Do Tepličky sme dobehli na 3.mieste, čo znamenalo, ze znova budeme štartovať v poslednej vlne z najlepšími. No tentokrát to bolo iné. Keďže prvé dva tímy mali o 30sekund lepšie tempo ako my a ďalšich 5 tímov malo zas rovnaké tempo ako my. Vedeli sme, že nám asi utečú a asi skôr dobehneme iné slabšie tímy ako tieto  A veru to aj tak bolo štartovali sme asi okolo 18tej a na štarte stál s borcami naša raketa Michal.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Sledovali sme pozorne čo sa bude diať a dlho sa držal s nimi a nedovolil im príliš veľký únik. Potom však v ďalšej etape zväčšili náskok. Nášmu autu, ktoré tam preberalo štafetu bolo jasné, že nás čaká celonočná naháňačka a náš tím pravdepodobne nedobehne nikoho až do striedania, ale pokúsime sa odovzdať štafetu v čo najlepšej možnej podobe.

Obrázok blogu

A Marián to veru nakopol parádne. Potom si sadol do auta a v úplnej pohode ako keby bol po prechádzke tam sedel bez trička a usmieval sa vlastne on mal celý čas takú ťažkú pohodu. A myslím, že tým nakazil aj nás, aspoň mňa. Ako tak sedel tak vraví: "Bežalo sa mi fajn, ale všade je ruja a jelene ručia z každej strany " Fúú zaujímava infoška, asi by bolo fajn neísť autom až na odovzdávku, ale niekde Kristínu počkať aj inde. A tak sme aj spravili. Noc bola krásna jasná, plná hviezd a ručania Čoskoro sme však boli na odovzdávke v Čičmanoch a keď sme tam došli autom, tak posledné tímy pred nami akurát odchadzali.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

V Čičmanoch sme sa pofotili a potom dobehla aj Kristina dala štafetu Monike, ale behať neprestala, ale robila ešte kolecka, lebo jej chýbali posledné metre do dokončenia km. Organizátori len pozerali a nechapali, "čo nema dosť?" Medzitým kým sa náš druhý tím ukladal v Trenčíne na spánok, naša Monika už trielila nocou. Prvykrát nie blatom a kukuricou ale po ceste, no aj tak mala znova super príhodu. Vidieť uprostred noci niekoho ako beha po ceste, neďaleko lesa a sám je asi divné a to si pomyslel asi aj ten chalan na audine čo sa ku nej pristavil a spýtal sa: "ti je*e?" No myslim, že nebol ďaleko od pravdy normalny človek by sedel doma pri telke alebo spal, a nie behal kade tade krížom cez Slovensko.

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Po Monike som sa chystal na trať ja mal som 15km trasu jemne dole kopcom. Mne povedali, ze ma nebudú čakat nikde až na konci vraj ja to v noci zvládnem ta dik. A tak som sa rozbehol rovno po strede cesty, keďže tam nechodili skoro ziadne autá a bol tam nový asfalt. Pustil som si najrýchlejšiu pesničku aká mi naadla a rafal čo to dalo. Nemal som síce nikoho predomnou koho by som videl a mohol doháňať, ale v hlave som vedel, že chcem dať do toho všetko aby ten po mne mal aspoň kohosi na dohľad. A ako to niektorí vraj tušili odtrhol som sa z reťaze a zabehol tých 14,7km za 57min a strelil aj 2 osobáčiky. Na odovzdávke som sa dozvedel, že dobrovoľníci ma pomenovali momozemšťan No ale o mňa vtedy nešlo, podarilo sa mi naštastie to čo som zamýšľal a Martin po mne už mal kdesi v diaľke na dohľad čelovky bežcov a to bolo super. Tiež vraj ako bežal popri hrádzi stretol 12 mesiačikov V skutočnosti to boli rybári ktori v strede cestičky sedeli v kruhu okolo ohňa a opekali ryby Medzitým sme my smerovali autom na odovzdávku po trase ktorú nam dali organizatori, ale bola to blbosť a museli sme so Števom asi 1.5km dôjsť pešo.

Obrázok blogu

No naštastie sme to našli a stihli. Narozdiel od tímu maďarov ktorých pretekár tam dobehol, ale nikto na neho nečakal lebo nestihli prísť. Pravdepodobne tiež blúdili No čoskoro dobehli ďalšie 2 tímy a za nimi v tesnom závese Martin. Wau super stiahli sme to. Potom cestou k autu si Martin všimol, že ideme okolo kukurice tak sme si povedali, že jednu by sme mohli priniesť Monike, ked v nej rak blúdila a bude to mať ako štafetový kolík A strašne sa na tom smiala a my všetci s ňou. Medzitým mal Štefan po Martinovi dobrú pozíciu a konečne behal s niekým, čo naplno využil a obehol RTVS. Tam sa naša šichta skončila a dávali sme štafetu druhému autu v najlepšej možnej pozícii akú sme vedeli vybojovať. Števa vystriedal Michal a už letel. Naše auto zatiaľ išlo na pizzu do Trenčína. Bolo vtipné chodiť okolo 2hej v noci po Trenčíne v tepláčkoch a šľapkách Dali sme si pizzu aj ked velmi do nas nešla. Síce sme boli všetci hladní, ale počas celého vikendu bolo ťažke dostať do našich žaludkov niečo, keďze hlavou sme boli v preteku. Až po poslednej etape sme sa upokojili a chuť sa dostavila. No čosi sme zjedli a šli na odovzdávku kde sme mali čas pospať si. No keď sme vychádzali z Trenčina všimli sme si čosi divné v chate. Michal tam posielal screenshot svojej adresy. Nevedeli sme co to znamena, ale mali sme zlé tušenie. A to sa aj potvrdilo, naše druhéauto zabludilo, kedze jej podobne ako nam predtym navigacia ukazala nejaku blbost a nestihli prísť na čas na odovzdávlu podobne ako maďari predtým. Ale čo sa čudovať veď Michal je rýchlejši ako auto a uz druhykrát za nim nestihli, takže Michal to bola vlastne tvoja chyba . Znervóznilo nás to, ale do 10min to naši stihli a už niekto bežal. My sme to už dalej nieriešili. Vytiahli sme spacáky a ľahli ku súputníkom ktorí tam uz boli naskladaní na asfalte pri hrádzi. Jooj ja som sa zas fajne vyspal a keď som sa zobudil tak okolo mň nebol nikto a slnko pekne svietilo. Iba organizanizátori mi povedali, že možno by bolo fajn nespať v strede cesty kadiaľ sa pobeži ale ešte sa mi nechcelo, a keď okolo mňa čoskoro prvý bežec ktorý doslovne prefrčal, tak sa mi až ozval žaludok a prišla nervozita, že toto budem musieť čoskoro zvládnuť, lebo od nás štartujem ako prvý. Tak som pomaly vstal a šiel k ostatným. Zrazu sme dostali studenú sprchu keď sme pozreli do appky Sme na 10.tom mieste a ďaleko vzadu ako v tepličke. Zistili sme, že naši v noci poblúdili ešte 2krát. A všetko čo my sme predtým vybojovali je stratené. Zostali sme sklamaní a jemne nazlostení, nemali sme chuť ani pokračovať. Bolo to ťažkych 15min, naozaj ťažkých a plných apatie. No potom sme sa na seba pozreli a vedeli sme, že nie nechceme skončiť takto. Ideme zabojovať, až dokonca vtedy Martin zacitoval: "a čo i dušu dáš v tom boji divokom..." A boli sme späť. Vedeli sme, že nás to nezlomilo smiali sme sa a tešili na túto výzvu. Chcel som napisať Danielovi do druhého auta, aká tam panuje atmosféra, ale nestihol som, lebo práve vtedy mi pípla správa od neho. "Ogi, my sme dnes bludili ... ja sa už chystám na svoju etapu pomaly, Rišo beží ...

všetci sme v pohode akurát kus je cítiť sklamanie, oca a Zuzku to celkom mrzí"  A cítili sme z toho podobnú rezignáciu ako u nás v aute 15min dozadu. No my sme už boli na inej vlne a tak sme im hned nahrali hlasovku v ktorej sme ich povzbudzovali, že nic sa nedeje a nech ich to nemrzi ved to sa stáva, lebo sme vedeli, že nemáme právo sa na nich hnevať, lebo sa to mohlo stať hocikomu a vieme, že ich to mrzi 100krát viac. A tak sme im povedali, že ich mame radi a nevadi my to vzdať nechceme nech idú do toho s nami zabojovať do konca a Daniel hneď odpísal, že pôjde do toho naplno tiež Atmosféra bola odrazu ešte viac radostná a my sme už boli hlavou pri behu motýliky v bruchu a nabudení ako lovecké psy.  Vedeli sme, že nás čaká znova šialená naháňačka až do cieľa a znova pôjdeme dlho vzadu sami. Ja som od tej nervozity využil pre istotu 2x služby neďalekej rybárskej kadibudky a taktiež som začal pridávať videjka na facebook kde nás sledovalo mnoho ľudí ktorých podporu sme cítili počas celého víkendu, boli tiež súčasťou nášho tímu a bez nich by sme to nedali. A v tých videjkách som ich prosil o podporu, ktoru budeme teraz potrebovať a ona skutočne prišla Medzitým kým došli ostatní na druhom aute a tak sme ich privítali a skúšali stiahnuť na našu radostnú vlnu. Vtedy to bol taký silny moment kedy sa ukázalo, že sme tam ako tím a nie ako jednotlivci a držali sme pri sebe. Áno na tomto behu sa ukázali aj úskalia toho ísť ako tím a nie jednotilivec. Keď urobíte všetko super, ale niekto iný to pokašle. Ak by ste to urobili sami za seba tak ste len na seba naštvaní, ale ak sa to stane pri tíme tak vás to veľmi mrzí. No my sme naštastie nikoho nevinili, nekričali sme po sebe, ale boli sme tam ako rodina, ktorá za sebou stojí. Naozaj sme boli super tím a nielen bežci. 

Obrázok blogu

Dali sme si spoločné fotky a už len netrpezlivo čakali na Daniela, ktorý sa čoskoro zjavil v diaľke a ja už som sa nevedel dočkať. Potom som vyštartoval ako som len vedel a šupoval s vedomím, že toto je posledný beh a už sa nemusím na nič šetriť, ale zároveň som už cítil nohy a hlavne v kopčekoch. Do toho ešte aj celkom dosť pražilo slnko, ale šlo sa mi dobre bežal som cez cesty, polia aj vinice kde som sem tam ochutnal z hrozna a bolo sladučké. Posledné km behu a je pre mňa koniec. Štafetu odovzdávam Martinovi s vedomím, že som dal do toho všetko a zrazu všetko napätie povoľuje a prichádza skutočny hlad, niežeby som dovtedy nebol hladný, veď o tom by vám vedeli porozprávať, tí čo boli so mnou v aute ale tentokrat to bol taký hlad bez stresu a stiahnutého žalúdka. 

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Medzitým už Martin trielil vpred a podarilo sa mu aj dobehnúť iného bežca a zatiaľ čo my sme sa mordovali s horúčavou náš druhý tím nám posielal fotky s pivkom v ruke z Bratislavy. A vtej horúčave čakal Martina na konci etapy parádny kopec, hotová kalvária, a to doslovne. Kričal som mu nech zavrie oči a ide za mnou, ale nestihol to, no ani sa príliš nezľakol. Spoločne sme to vybehli a hore Martina vystriedala naša ďalšia raketa Kristína. Medzitým Martin padol od unavy do trávy a bolo vidno, že tiež dal do toho všetko V tom k nemu pristúpil starší pán otvárajuc ruksak, a pýtal sa či môže pomôcť. Už sme ho chceli odmietnuť s myšlienkou, že vyťahuje nejakú lekárničku keď v tom nás všetkých prekvapil a z ruksaku vytiahol burčiak a pohár. strašne sme sa smiali a takúto ponuku pomoci sme samozrejme nemohli odmietnuť.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Potom sme sa už ponáhľali ďalej, aby sme dobehli Kristínu niekde v polovici jej trasy a mohli jej ponuknuť vodu, lebo slnko už dosť pražilo. Potom sme sa posunuli na koniec a čakali tam, no znepokojovali nás posledne km, ktoré mala bežať po úzkej hlavnej ceste plnej áut, ktoré jazdili dosť rýchlo. No vtedy sa toho ujal Marián, ktorý si celý ten vikend neskutočne užíval a nič ho nedokázalo rozhodiť. Postavil sa k ceste, zastavoval autá a vravel im nech spomalia. Ale robil to špeciálnym spôsobom nepovedal im, aby spomalili, lebo sa beží nejaký pretek, veď to by bola nuda. Zastavil auto a vraví: " Choďte prosím pomalšie, lebo tam beží naša hviezda" Tí vodiči síce divne pozerali, ale my sme sa nasmiali a pritom vravel pravdu Juj Marián ty si super náš tatko Šmolko ako ho ktosi nazval.

Obrázok blogu

Naša hviezda nakoniec dobehla v poriadku a striedal ju Števo. Toho sme tiež čakali na polceste s vodou, ktorú sme núkali aj iným tímom, ktoré boli veľmi vďačné, lebo slnko už bolo vysoko. Taktiež sme tam núkali vodu jednému pretekárovi, vedľa ktorého išla jeho kamoška z tímu na bicykli ako doprovod. Smutné bolo, že do cieľa prišli naopak on na bicykli a ona bežala, takže podvádzali. Smutné, že aj také niekto robí, ale to už je ich problém. Števo dobehol, ale bolo vidno, že to nebolo zadarmo a tiež nič nenechal len tak, a dal do toho všetko. Medzitým nám už druhý tím neposielal z Bratislavy provokačné fotky s pivkom, ale ako papajú a čoskoro to boli Michalove fotky, ktorého únava skolila aj posediačky. Na tých fotkách je však vidno oveľa viac než to, ako sme fyzicky zničený. Je tam hlavne vidno ako sa zmenili naše vzťahy. Pred polrokom keď Rišo volal Michala do tímu, tak ho oslovoval pán doktor Pješčak, a teraz sa s ním fotí v Bratislave a posiela to do celého sveta. No čo už niekto s v Blave fotí so sochou čumila a niekto s našou spiacou princeznou.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Obrázok blogu

Už zostali iba 2 etapy, predposlednú prebehol svojim supertempom Marián a zostávalo to už iba dokončiť. Poslednu etapu bežala Monika, veď do cieľa musí prísť predsa niekto reprezentatívny a ne dajaký gadžo Vedeli sme však, že posledných 200metrov chceme dobehnúť všetci spolu ako tím. Ale báli sme sa, že ak Monika pobeží svojim tempom tak to možno nestihneme. Veď teraz nepobeží cez žiadnu kukuricu, ani blato, takže môže ísť naplno. A veruže sme ju stihli len tak tak pri moste. Druhý tím už čakal na námestí a my sme bežali spolu s ňou po moste smerom k nim. Bol to super moment, ktorý som si veľmi užíval. A potom sme začali vbiehať na námestie a uvideli náš druhý tím ktorí sa pridal a v tom som rýchlo šupol Monike do ruky náš stafetový kolík, kukuricu Lebo sme sa dohodli, že to dobehneme s ňou Posledné metre atmosféra je parádna, ľudia tlieskajú, hudba hrá a my spoločne vbiehame do cieľa. Waaau eufória, dali sme to, je koniec Niektorí z nás plaču od dojatia a celé si to užívame. V cieli zisťujeme, že nám na tretie miesto chýbali iba 2 minúty a trošku nás to mrzí ale nenechávame si pokaziť radosť, miesto toho gratulujeme RTVS, ktorí sú tretí a robíme si v cieli spoločnú fotku. Tu nejde o súperenie, ale o radosť ako počas celeho víkendu, nikto z nikým nesúperil na život a na smrť, ale boli sme tam spolu a pomáhali si. Koniec koncov aj tak sme to zvládli ďaleko nad naše očakávania. 4.miesto zo 40 tímov a 524km za 44h 15min nie je vôbec zlé. Veď vlastne, my sme nenabehali 524km, ale asi 540 kvoli blúdeniu a tak sme vlastne vyhrali kategóriu, kto dá viac.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Tešíme sa, fotíme, robíme si aj spoločnú tímovú fotku, potom znova jeme pirohy a je koniec.Tešíme sa domov, sme rozbití, ale zároveň nám je ľúto, že už to končí a vieme, že nám to bude chýbať. Už to niesú tí istí ľudia z piatka, ktorí sa poriadne nepoznajú, už sme rodina Vzniklo medzi nami čosi špeciálne, také zvláštne puto, ktoré sa dá získať iba ak spoločne zažijeme veľké dobrodružstvo. Pekné i ťažké veci, boj i pohodu, pády i výhry... a to sme zažili, odchádzamé iní, lepší, bohatší... možno sme nezískali medailu, ale určite sme získali to najvzácnejšie - priateľstvo. 

Obrázok blogu

Robíme si posledné fotky a sadáme do áut, stretávame sa ešte na benzínke kde čosi zjeme a potom už vyrážame domov. Cestou spomíname ako bolo, smejeme sa, planujeme čo vylepšiť do budúceho roku a vtipkujeme, že doma nás teraz budú vítať na námestí davy ľudí Smejeme sa, že asi by sme mali prísť rovno do Kamienky na letisko

V Podolínci vykladáme prvého pasažiera Kristínu a oba autá zastavujeme, aby sme sa rozlučili. Do Ľubovne prichádzame už za tmy a zrazu pozeráme a pri firme Hards sú nejaké svetlá pri ceste akokeby runway zo sviečok divime sa čo to je. A zrazu to vidíme fakt nás prišli privítať ľudia Čooo to fakt?  Sme v úžase, vystupujeme a zrazu okolo strieľa šampanské, ľudia tlieskajú a vítajú nás akokeby sme vyhrali olympiádu Bol to úžasný pocit. Boli to naše rodiny a priatelia bežci a bolo to úžasné prekvapko a zakončenie tohto celého dobrodružstva. Na tom parkovisku sme boli asi ešte hodinu, rozprávali pribehy, zoznamovali sa ako rodiny medzi sebou a poniektorí aj tancovali Úžasne na tom bolo, že sme v tom nezostali len my bežci kdesi tam, ktori prišli odkiaľsi po vikende domov ale končili sme to spoločne s našimi rodinami a tak to bolo naozaj také prepojené a naše spoločné dobrodružstvo, lebo oni síce na diaľku, ale predsa boli s nami celý čas.


Nemám slov, len chcem poďakovať Bohu za užasný čas, dobrodružstvo, počasie a hlavne priateľstvo. Vďaka


Lukáš ogi Ogurčák

Lukáš ogi Ogurčák

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Som mladý chalan, ktorý si žije svoj príbeh a chce sa s ním podeliť, pretože "Hapiness only real when shared" Christopher McCandless Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu