Nebudem tu vykresľovať, prečo a ako sa tak stalo. To je práca technikov a ľudí, ktorí riešia nehody, novinárov a čmuchalov, ktorí z toho chcú vytrieskať senzáciu. Chcem napísať o tom, ako ma to dostalo.
Ráno som sa, ako každú stredu, ponáhľala do školy. Na Vodičkovej som uvidela z električky spolužiačku a keďže som aj tak musela prestupovať, vyskočila som za ňou na perón. Po úvodnom frázovom rozhovore mi hvorí: "Ráno jsem slyšela ve zprávách, že se na Karláku stala nějaká nehoda. Prej vykolejila tramvaj a zabila dva lidi. Tak uvidíme, jestli se vůbec dostaneme do školy..." S týmito slovami sme skočili do "našej" 24-ky, ktorá nás mala odviesť až pred naše vzdelávacie ústavy. Vystúpili sme hneď na ďaľšej zastávke po slovách šoféra: "Přes Karlák nejedeme, je to tam zavřený..." Tak ideme pešo - rozhodli sme sa a šli krásnym pražským ránom plným jarného vlahého vzduchu a skúpeho slniečka.
Prichádzame na Karlák. Vidíme húfy ľudí, pásky, ktoré bránia voľnému prechodu, vyprosťovacie autá a profíkov, ktorí sú volaní k nehodám. Policajti, dopraváci, hasiči, záchranka, novinári, kameramani, my ostatní okoloidúci. Autá sú odklonené do iných ulíc. Prichádzame bližšie. Zastávka je napadrť. Stojan, na ktorom som tak často hľadala, kedy najbližšie mi príde ďalší spoj, je ohnutý skoro až na zem a takisto napadrť. Na zničenom peróne sa motá skupina ľudí, stojí tam nejaké auto. Až teraz som zbadala "niečo neznáme" na zemi. Rýchlo to identifikujem - dve ľudské telá pod čiernym igelitom. Jedno leží na zastávke, vedľa neho snáď nákupná taška, snáď kabelka do práce. Druhé leží na ceste, kam bolo električkou odhodené, od neho sa ku kanálu tiahne škvrna tmavo červenej farby. Zastavujem. Mrazí ma a nevnímam okolie. "Preboha, preboha, preboha...!", nič iné ma nenapadá. "Veď tí ľudia išli ráno na čerstvé pečivo a už ich nikto z ich blízkych nikdy neuvidí. To nie je možné..."
Dostalo ma to. Každý blízký kontakt s takouto situáciou asi kažého nejako dostane. U mňa je rozpor. "Veď som tam mohla ráno stáť ja!", napadá ma trochu sebecky, trochu prirodzene. "Veď tam mohol stáť ktokoľvek z mojich spolužiakov!", napadá ma trochu prirodzene, trochu sebecky. "Veď tí, čo tam ležia, to nemohli nijako tušiť! Veď nič neurobili! Viem, vo vojne a od hladu umierajú tisícky nevinných ľudí, ale títo ležia len pár metrov odo mňa! Musím nad nimi premýšľať!", napadá ma prirodzene. "Aké je to všetko pominuteľné, a hlavne my... Nie je možné nad tým stále premýšľať, ale žiť a správať sa minimálne na 1000%. Nenaháňať sa, pozerať sa okolo seba, vedieť si oddýchnuť, ale nie lenivo a nečinne polihovať. Tvoriť a nechávať niečo za sebou, dávať seba ľudom, ktorých máme radi a ktorí milujú nás. Vykašľat sa na závistlivcov a malichernikov. Pomáhať a dostávať svoju pomoc a podporu späť. Užívať si tak, ako to vyhovuje nám, ale nezmenšovať slobodu a možnosť prejavu ostatným." Že to znie strašne otrepane, frázovite, gýčovite? Nech. Ja tomu verím a snažím sa zo všetkých svojich síl to aj dodržiavať... Každý si zaslúži nájsť svoju jedinečnú linku života a splnenie aspoň jedného sna. Ale každý si na to musí prísť sám. Také sú pravidlá...
Keď dnes pôjdete z práce, dávajte si pozor!
