ROK
2017
Niekedy pred letom.
Pamätám si,že už bolo vonku konečne super letné počasie.Pamätám si,že síce ešte nebolo leto,ale už to bolo aspoň trošku na krátke tričko.
Keďže už som bol po škole štyri roky tak moja predstava o brutálnom hereckom živote na Slovensku to nebude až také ľahké a povedal som si,že nesmiem zo seba robiť celebritu a musím brať všetko čo príde,pretože nikdy neviete,že kde sa na Vás usmeje Vaše šťastie.
Pamätám si,že to bolo niekedy pred letom.Pamätám si,že bol máj,pretože prichádzal mesiac,kedy oslavujeme predsa náš deň detí.
Zazvonil mi telefón.
Ľudia!
Čítajte teraz ďalej.
Prišla ponuka.Prišla ponuka na akciu,ktorú by som mal moderovať.Bola to akcia deň detí,ktorá sa odohrala vo Vajnoroch.Volali priamo z mestského úradu a musím sa Vám priznať,že som sa cítil byť v tomto momente veľmi poctený.Oslovili ma,že či by som nechcel moderovať deň detí vo Vajnoroch.
Keďže táto ponuka na sebaprezentáciu prišla až po pól roku tak som mal vo svojom diáry naozaj veľmi veľa prázdneho miesta na zapísanie si tejto moderovačky.Ale ako sa hovorí v našej branďži : nezober to hneď,že si na túto ponuku čakal ako maslo na chlieb.
Zodvihol som telefón asi po minúte s tým, že:
…áno? a môžem sa Vás opýtať,že kedy sa má táto akcia odohrať?
Vajnory:
…samozrejme, bude to 06.06.od 13tej poobede…
Ja:
…jasné,počkajte,musím sa pozrieť či mám vôbec voľno v tom čase.Viete čo teraz pozerám a musím Vám povedať,že áno.Mám tam celý deň voľno.
Vajnory:
…skvelé tak budeme sa na Vás tešiť.
Ja:
…aj ja sa už neviem dočkať…
Zložil som svoj telefón.Pre istotu som skontroloval či som naozaj ten telefón zložil a keď som už bol uistený,že som naozaj zložil tak tú radosť,ktorú som v sebe mal ste mali vidieť.
Prišiel náš deň.
Deň detí.
Luky sa prichystal na túto akciu.Luky si vytlačil scenár,ktorý mi poslali z Vajnor a hor sa urobiť deťom radosť.
Akcia beží v plnom prúde a boli sme asi v polovici celého programu a musím Vám povedať,že mi aj vyhladlo.Mal som chvíľu čas,a preto som si rýchlo obehol stánky s jedlom,ktoré na akcii boli.Všimol som si cigánsku pečienku v žemli a ja ani neviem ako už som ju držal v ruke a hor sa do môjho moderátorského zázemia si vychnutnať toto skvelé jedlo a na chvíľku si oddýchnuť od práce,ktorá prebiehala naozaj skvelo.
A teraz čítajte ďalej.
Prišiel som do svojho zázemia,kde v jednej ruke som držal mikrofón a v druhej ruke svoj obed a na kresle sedela mladá mamička,ktorá kojila svoje dieťatko.
Akonáhle som vošiel do svojho zázemie tá mladá mamička sa zľakla,pretože nečakala,že niekto k nej príde.Zľakla sa natoľko,že jej vyšla poprsie čo si neuvedomila.Uvidel som ju ona uvidela mňa a zostal som stáť na mieste nehybne ako stĺp.Tá mamička sa tiež pozerala na mňa a v mojej hlave prebiehal dialóg opäť s mojim mozgom.Hovor niečo.Nó povedz už niečo a nestoj tu ako… Veď už niečo povedz.
Ja som sa nezmohol na nič iné iba: Pomôžem Vám? a hlava mi hovorí: si zabil kámo!
A tá mladá mamička mi hneď vecne na to odpovedala: Vystačím si sama.Ďakujem.
V tejto trápnej situácií sme si každý dorobili svoje veci,ktoré sme mali rozrobené a išli ďalej svojou cestou.
Mňa čakala po mojej prestávke s deťmi posledná súťaž.Vysvetlil som deckám pravidlá(všetky deti mali čo najrýchlejšie nájsť cukríky v tráve a nazbierať ich.Kto ich mal najviac tak vyhral)a odštartoval som ich.
Po súťaži som to samozrejme vyhodnotil.
Ja:
Okay decká vytiahnite si svoje cicky ehm cukríčky a v tej chvíli som vedel,že trapas,ktorý sa mi počas prestávky stal bude mať ešte veľmi veľkú dohru.
Hádajte: myslíte si,že som ešte MDD vo Vajnoroch moderoval?
a: áno
b: áno
c: áno
d: áno
S M E J M E SA
Pamätaj: smiech lieči
