ROK
2012
Niekedy v pred letom.
Pamätám sa na tento rok veľmi presne. Bol som v poslednom ročníku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol to veľmi produktívny rok, pretože ako si už môžete pamätať z čítania môjho trápneho rukopisu bol to rok, kedy som dostal reklamu pre VÚB banku ako ten najslávnejší slovenský lepič bilboardov.
Bol to rok, kedy som veľmi úpenlivo písal svoju diplomovú prácu.
Bol to rok, kedy som sa začal poctivo pripravovať na svoju obhajobu diplomovej práce a hlavne začal som sa poctivo učiť na závarečné skúšky teda na štátnice a teda na titul MGR.art.
Okrem týchto dôležitých vecí na ktorých som pracoval sme hrali v našom školskom divadle LAB naše školské predstavenia. A to bude teda stáť zato.
Čítajte ďalej.
Vysoká škola múzických umení každý rok posiela vybrané školské predstavenia do zahraničia na divadelné festivaly. V tom roku si komisia vybrala náš ročník a vyslala nás na festival do Ruska.
Hovorím si no ty vole!
V živote som v Rusku nebol a veľmi som sa tešil na tento zájazd, pretože nie každý má príležitosť vidieť na vlastné oči Lenina a nie každý má príležitosť ísť do Ruska zadarmo.
A tu sa mi natíska otázka: stane sa Lukymu opäť nejaký trapas?
Verte mi, že tých trapasov sa mi za môj doterajší život udialo veľmi veľa a naozaj neprídete ani o jeden a tak to mu nebude ani z Ruska. A tých trapasov z Ruska bude, aleže naozaj dosť.
Čítajte ďalej.
Prišiel ten čas.
Prišiel ten deň.
Prišiel deň odletu.
Pamätám sa, že sme odlietali z Viedne a pamätám sa, že sme odlietali o 1 ráno. Celá cesta a let bol úžasný a vzrušujúci, pretože som šiel na miesto o ktorom som počul iba z rozprávania môjho deda, ktorý v Rusku pracoval. Predstavte si, že sme cestovali skoro celý deň a prileteli sme na letisko D o m o d e d o v o. Z letiska nás transfer rovno odniesol do Moskvy a priamo do nášho hotela. Nemusím Vám vysvetľovať, že som bol veľmi unavený po tej dlhej ceste. Ubytovali nás a mali sme pred sebou jeden deň voľna.
Mohli sme si robiť čo len chceme. Človek si hovorí juchú máme voľno. Ale potom mi došlo veď sme v Moskve, nevedel som čo mám robiť a kam mám ísť. Nemusel som sa báť, pretože celá skupina sme šli do mesta. Ja som sa takticky snažil si zapamätať cestu z hotela do mesta, aby som sa bezproblémov dostal naspäť a nemusel zaťažovať celú skupinu spolužiakov, aby zostala somnou ak by som chcel vidieť niečo iné čo oni.
Prišli sme do mesta. Do centra Moskvy. Bol to brutálny pocit. A poviem Vám, že na každom kroku bolo cítiť obrovský rešpekt. Neviem Vám to vysvetliť, ale bol to veľmi silný pocit a hlavne ten môj pocit zosilnel, keď som sa postavil na Červené námestie.
No!
Dosť bolo rozkoše a vráťme sa k tomu o čom tento môj rukopis je.
Vyšiel som z červeného námestia a povedal som si ešte počas prechádzky po Červenom námestí, že musím kúpiť predsa darčeky domov a kedy inokedy ak nie teraz.
Vybral som sa po meste a v hlave mi tak cvaklo, že čo bude pekným darčekom pre mojich najbližších viac ako matriošky. A začal som hľadať matriošky.
Nebudete mi veriť, že tie matriošky boli v Moskve na každom kroku, ale ani jedna z nich ma nezaujala až natoľko, aby som si kúpil aspoň jednu. Ja som, ale objavil jeden veľmi pekný ruský obchodík, kde už z jeho výkladu na mňa kričali tie najkrajšie matriošky, aké som kedy videl. Vošiel som dnu. Obzerám sa po tých matrioškách. Jedna krajšia ako druhá a tak som zrazu mal v rukách 7 matriošiek, ale aj tak to nebolo ono. Uličky v tom obchodíku boli naozaj veľmi úzke a ja som sa zrazu otočil a uvidel som tú najkrajšiu matriošku. Dokonca ani tie, ktoré som držal v ruke neboli až také krásne ako som videl tú za mojim chrbtom.
Akonáhle som sa otočil tak som sa bundou, ktorú som mal oblečenú na sebe zahákol o nejaký háčik, ktorý trčal z regálu z tej úzkej uličky a mne sa všetky matriošky zošmykli z ruky a urval som o zem aj ja.
будь осторожен, оно скользит
(POZOR, ŠMÝKA SA)
Stála tam síce tabuľka, ale azbuku neovládam predsa. Hovorím si bože nie. Ešte aj v Moskve? To naozaj? Niektoré matriošky sa aj otvorili a rozutekali sa po tom krásnom obchodíku.
Pán predavač sa zohol, usmial sa na mňa a v hlave mi išlo len dúfam, že si ma tu nenechá na biele mäso.
Ááááá…
…predstavte si. Pomohol mi vstať zo zeme. Ja som si kúpil tú matriošku, ktorú som chcel a nakoniec mi jednu aj podaroval.
S M E J M E SA
Pamätaj: smiech lieči
