ROK
2000
Niekedy pred letom.
Uf.
Toto je, aleže aký skok.
Že rok 2000.
Pamätáte si ho ěste niekto? Bolo to naše milénium. Každý mal nejaké vízie a predstavy ako bude vyzerať naša alebo Vaša budúcnosť. Čakalo nás niečo nové čo sme ešte nikdy nezažili.
No a mňa čakal nový ročník na základnej škole v Košiciach.
Nebudete mi veriť, ale naozaj si útržkovito pamätám situácie, ktoré sa mi vryli do pamäte.
V septembri som nastupoval na druhý stupeň teda presnejšie povedané do piateho ročníka na základnej škole. Musel som si zvyknúť na úplne nový štýl učenia. Na každú hodinu sme mali zrazu vždy nových učiteľov. Pribudli nám nové predmety a ja som nevedel, že čo ma bude baviť viac.
Pamätám si, že z tých klasických predmetov nám zostala, matematika, slovenčina, výtvarná výchova, hudobná a telesná.
Ale!
Pribudli nám dejepis,zemepis,fyzika a chémia.
Viete aký som bol žiak?
Bol som presne ten typický bifľoš, ktorý musel vedieť všetko od slova do slova. Už vtedy som sa učivo učil ako scenár. Sedel som úplne v prvej lavici pred katedrou, kde sedeli naši učitelia.
To len, aby som Vám priblížil, ako to v tom čase bolo.
Nosil som strojček,okuliare a mal som takú tú dvojitú ofinku. No čistý Harry Potter, pretože na čele mám aj takú jazvu, preto ma aj tak všetci prezývali.
Ale, aby som sa vrátil späť k mojej problematike a môjmu trapasu, ktorý sa mi stal.
Mali sme hodinu matematiky. Učil nás jeden pán učiteľ, ktorý už bol trošku postarší, ale zasa veľmi milý. Nikdy mi matematika nešla.
Jednoducho to tak je. Buď má niekto na matematiku bunky alebo nie. Hádajte, do ktorej skupiny som bol zaradený ja?!
No predsa do tej skupiny, ktorá tie bunky na matematiku nemá. Preto som robil všetko preto, aby som na učiteľov zapôsobil inak ako mojimi vedomosťami v rámci logických predmetov.
(logické predmety:matematika,fyzika,chémia)
Poctivo som nosil papier, na zber papiera! Vždy som chcel byť týždenník, aby som zmiernil príznaky a teda dôsledky predmetov, ktoré mi nešli. Aby sa moji učitelia nado mnou zľutovali. Vidíte až teraz som si uvedomil, že už od môjho raného veku som bol riadne vybabraný.
Ale vrátme sa späť.
Pán učiteľ matematiky, bol veľmi milý. Bol to taký postarší pán, ktorý nosil skoro každý deň sivý sveter a také tie hnedé široké nohavice a samozrejme, aby som nezabudol. Nosil aj okuliare, ale mal iba takú jednu chybičku. Keď rozprával, tak mu nikdy nebolo dobre rozumieť. Vôbec sme netušili, že prečo. Až do nasledujúcej hodiny.
Začala nám hodina. Všetci sme mali šťastie, pretože bol to deň, kedy sme nepísali písomky a tak sme sa mohli upokojiť.
Pán učiteľ nám vysvetľoval novú látku.
Nové príklady, aby sme ich vedeli rátať. Pán učiteľ hovoril dosť rázne, aby ho bolo počuť až úplne dozadu. Všetci sme boli ticho,aby sme ho počuli.
Odrazu sa pán učiteľ na nás otočil, kýchol si a na moju lavicu pristála jeho protéza.
Zubná protéza! Táto vec sa nášmu pánovi učiteľovi asi nestala po prvýkrát, pretože veľmi ladne a profesionálne si tú protézu z mojej lavice na ktorej ležala zobral, pozrel sa na ňu, zhodnotil či sa jej niečo nestalo, ofúkal od prípadnej špiny a šupol naspäť do ústnej dutiny.
V duchu si hovorím: aha, už viem prečo šušľal?!
Veď mal zle nalepené zuby. A až vtedy som pochopil reklamu na C O R E G U.
Odvtedy si pravidelne čistím svoje zuby niekoľkokrát denne, aby sa mi nikdy v živote takáto vec nestala a tobôž na verejnosti.
S M E J M E SA
Pamätaj: smiech lieči
