S M E J M E SA
Pamätaj: smiech lieči
ROK
2005
Niekedy pre letom.
Pamätám si,že bol rok 2005.Pamätám si,že som bol v druhom ročníku na Konzervatóriu.A pamätám si,že sa už schyľovalo k letným prázdninám.To znamená,že sa nám uzatvárali koncoročné známky a komu vychádzalo medzi - veď to poznáte zo svojich školských čias medzi 1-2 alebo 2-3 alebo 3-4 alebo 4-5 tak v tejto skupine ľudí som sa ocitol aj ja.Áno počujete dobre.V tejto skupine ľudí som sa ocitol aj ja.Zo slovenčiny som mal medzi 1-2.A tak ma poobede čakalo skúšanie a oprava známky.
Už ráno v ten deň,keď som sa zobudil som cítil,že dnes to nieje ono.Že sa mi dnes opäť niečo udeje.Že dnes je opäť ten deň kedy budem hviezdiť trapasom.Že jednoducho som ten vyvolený.Jednoducho som ráno vstal a v ovzduší som cítil ďaľší trapas.Ale poďme pekne poporiadku.
Pamätám si,že ráno, keď som prišiel do školy mi spolužiaci povedali,že nám odpadlo pár hodín a že budeme pokračovať poobede. Len na dovysvetlenie, aby ste moji milí čitatelia chápali.Konzervatórium je škola.To asi viete.Je to stredná umelecká škola tzv.holubník.Na Konzervatórium sa hlásia začínajúci umelci, herci, hudobníci, tanečníci a Ja - dig rehot.Na Konzervu ako sa jej hovorovo hovorí som sa prihlásil, pretože na mňa jedného dňa prehovoril hlas.Ten hlas bol veľmi intenzívny a počuvol som ho.
Bol to hlas mojej matematikárky, ktorá mi na základnej dávala ďaľšiu 5tku a ja som neváhal a rozhodol som sa stať hercom, pretože na Konzerve sa matika neučí.Ale vráťme sa naspäť.
Keďže som mal napokon čas celé doobedie, pretože sa nám zrušili hodiny, tak som aj napriek tomu zostal v škole a učil som sa alebo som sa zdokonaľoval v mojom herectve.Až dovtedy dokým za mnou neprišla moja spolužiačka, ktorá mi hovorí: Luky máme aj tak voľno poď somnou do mesta na obed.Tak Luky neváhal a Luky šiel.Samozrejme po obede sme sa rovno nasmerovali na poobednú kávu a samozrejme,že sme už na slovenčinu nestíhali.Rýchlo sme dopili a zaplatili.Stáli sme na chodníku a videli, že prichádza autobus na zastávku.Konzerva bola od nás iba tri zastávky.Rozutekali sme sa na ten autobus.Nemali sme kúpené lístky a teda počas nášho behu na autobus sme sa dohadovali,že ak by náhodou bol v tomto spoji revízor tak budeme angličania.V duchu si hovorím sú to len tri zastávky určite nebudem mať až také šťastie,že v tomto spoji sa ocitne revízor,ale dobre,keby náhodou aj tak bol budeme aspoň pripravený.Dobiehali sme na zastávku,kedy autobus už skoro odcházal,ale stihli sme.Nastúpili sme do posledných dverí,sadli sme si a v tom do mňa spolužiačka začne drgať.Luky revízori.Ja jej hovorím,ale hej rob si srandu z plastelíny a nie zo mňa prosím Ťa.Hrdina som bol dovtedy dokým sa predomňa nepostavili dve revízorky a jedna z nich hovorí.Cestovný lístok prosím.A keďže sme sa počas nášho šprintu dohadovali na brutálne prepracovanom hereckom scenári tak som textovať začal ja.What?I don’t understand.Tá revízorka bola, ale prešpekulovaná a odvetila mi, že TICKET PLEASE.
Priznám sa Vám: áno prekvapila ma.Toto som naozaj nečakal,že bude až tak plynulo hovoriť po anglicky.
Tá druhá revízorka jej kolegyňa sa v tej chvíli otočí na moju spolužiačku a pýta sa jej: Vy ho poznáte? Dig a ona: V živote som ho nevidela.
PS: Na slovenčinu sme meškali.Odpovedal som na 5ťku a na vysvedčení som mal nakoniec 2jku.
S M E J M E SA
Pamätaj: smiech lieči
