Vzbura Wagnerovcov, ktorá vyústila do rozpustenia tejto formácie a exilu Prigozhina do Bieloruska, nastoľuje otázku budúcnosti ruských záujmov zabezpečených touto formáciou v Afrike a na Blízkom východe. Pre Rusko má kľúčový význam najmä činnosť v oblasti Sahelu, pretože mu dáva možnosť vyvíjať tlak na juh Európy a prírodné zdroje, ktoré sa tam nachádzajú, pomáhajú zmierniť účinky sankcií.
Skupina Wagner je prítomná napr. v: Sýrii, Líbyi, Sudáne, Stredoafrickej republike, Mozambiku, Mali, Burkine Faso a vo východných častiach Konžskej demokratickej republiky. V Sýrii sa objavil po tom, čo sa Rusko v roku 2015 vojensky angažovalo v tejto krajine na strane Asada a jeho úloha bola vedľajšia k aktivitám, ktoré oficiálne vykonávala ruská armáda. Najmä Wagnerovci sa pokúsili prevziať kontrolu nad ropnými poliami v provincii Deir al-Zor (polia Conoco) od Sýrskych demokratických síl (SDF) podporovaných Spojenými štátmi, ale nakoniec ich vo februári 2018 zmasakrovali americké vzdušné sily. Rusko, ktoré zároveň presadzovalo svoju politiku voči sýrskym Kurdom, poprelo, že by tam malo nejaké sily
V Afrike sa Wagnerovci prvýkrát objavili v Líbyi, kde sa zapojili aj do vojenských operácií na strane Líbyjskej národnej armády (LNA) maršala Chalífu Haftara proti medzinárodne uznávanej, no džihádistami ovládanej vláde v Tripolise. Tu je však situácia oveľa zložitejšia, keďže Rusko oficiálne uznalo vládu v Tripolise a snažilo sa udržiavať vzťahy so všetkými stranami konfliktu. V roku 2020 tam bolo uzavreté prímerie, ktoré sa zatiaľ ukázalo ako trvalé, no Líbya je stále rozdelená na zóny pod kontrolou rôznych skupín. Prítomnosť Wagnerovcov tu má preto stále veľký význam a nedá sa nahradiť oficiálnou vojenskou prítomnosťou Ruska.
Po tom, čo LNA v roku 2017 ovládla strategické mesto Jofra, Wagnerovci sa tam usadili a vycvičili čadských rebelov z Front for Change and Concord v Čade (FACT). Stojí za zmienku, že FACT aj LNA neoficiálne podporili aj Spojené arabské emiráty, ktoré odvtedy stále viac posilňujú vzťahy s Ruskom a v súčasnosti sú jedným z kľúčových „okien do sveta“ pre sankcionovanú Moskvu. To znamená, že Emiráty mali tiež blízke vzťahy s Wagnerovcami a boli príjemcami ich akcií. V súčasnosti sa to netýka len Líbye, ale stále je potrebné, aby tam Rusko zachovalo neoficiálny vojenský nástroj.
V roku 2021 FACT napadla Čad. To by nebolo možné bez vedomia a súhlasu Wagnerovcov, a teda de facto (hoci o tom neexistujú dôkazy) Ruska. Výsledkom bola smrť čadského prezidenta Idrissa Deby Itna, kľúčového francúzskeho spojenca v Saheli, ktorý má značný vplyv aj v susednom Sudáne a Stredoafrickej republike. Medzitým Rusko už v tom čase viedlo rozsiahlu hybridnú vojnu v Saheli proti Francúzsku. V roku 2017 vtedajší diktátor Sudánu Omar al-Bašír (zvrhnutý o dva roky neskôr) priviedol Wagnerovcov, aby spolu so Silami rýchlej podpory generála Mohammada Hamdana „Hemetiho“ Degala, vytvorenými zo skupín darfúrskych Janjaweed, potlačiť protesty a chrániť sa pred možným prevratom. Na oplátku Wagnerovci prostredníctvom spoločnosti Meroe, ktorá je súčasťou koncernu M Invest vlastneného Prigozhinom, sa zmocnil kontroly nad časťou zlatých rezerv, čo Rusku umožňuje vyvážať 30 ton tohto kovu ročne zo Sudánu. Problémom je, že v apríli vypukla občianska vojna medzi Hemetim a šéfom sudánskej chunty generálom Abdulom Fattahom al-Burhanom. Ani tu Rusko nemôže staviť všetko na jednu kartu, najmä preto, že sudánske zlato zohráva obrovskú úlohu pri stabilizácii rubľa oslabeného sankciami.
Na ďalšiu expanziu mali slúžiť aj ruské (presnejšie wagnerovské) aktíva v Líbyi a Sudáne, najmä do Čadu, ktorý je prepojený s Francúzskom. Moc tam drží syn prezidenta Mahamata Débyho, zabitého v roku 2021, ktorý v roku 2013 velil čadským silám bojujúcim v Mali po boku Francúzov proti džihádistom. Preto sa ho Rusko už dlhšie snaží odstrániť a pred pár mesiacmi ho Američania varovali, že existuje plán na jeho zabitie zo strany Wagnerovcov. Je vhodné dodať, že Déby je v konflikte s Hemetiho RSF. Opäť tu však Rusko nemôže operovať s otvoreným priezorom, preto potrebuje žoldnierov.
To isté platí v Mali a Stredoafrickej republike. V roku 2013 zachránilo Mali pred džihádistickým dobytím Francúzsko, ktoré tam zasiahlo pri remaku operácie Serval, neskôr pretransformovanej na operáciu Barkhane. Zároveň bola vytvorená skupina G5 pozostávajúca z piatich sahelských štátov bojujúcich proti džihádistom. Okrem Mali to zahŕňal Čad, Niger, Burkina Faso a Mauretánia. V auguste 2020 a máji 2021 však došlo v Mali k dvom prevratom, ktorých výsledkom bolo privedenie Wagnerovcov do Mali a následne Francúzi opustili krajinu a následne aj ďalšie krajiny a mierovú misiu OSN.
V januári a septembri 2022 došlo aj k dvom vojenským prevratom v Burkine Faso a jedným z dôvodov zvrhnutia prezidenta Kaboreho a potom plukovníka Damibu bola neochota ísť v stopách Mali a prilákať Wagnerovcov. V decembri 2022 prezident Ghany verejne vyjadril znepokojenie nad prítomnosťou Wagnerovcov v Burkine Faso, čo sa stretlo s ostrou reakciou miestnej chunty, ktorá oficiálne nepotvrdzuje prítomnosť Rusov na svojom území. Za zmienku stojí aj to, že zástupcovia armády Burkiny Faso sa v dňoch 19. – 23. júna zúčastnili na NATO Defence College „Kurz generála, vlajkového dôstojníka a veľvyslancov pre partnerov“ (CGFOAC-P) v Nouakchotte v Mauritánii. Ak Burkina Faso stále váha, či ísť cestou Mali, povstanie v Rusku túto krajinu nepodnietilo, aby sa rozhodla v prospech Moskvy.
Prítomnosť Rusov v Saheli im umožňuje prístup nielen k miestnym prírodným zdrojom, ale umožňuje im kontrolovať aj pašerácke a migračné cesty. Za zmienku stojí, že v Sudáne migračná trasa z Etiópie a Eritrey do Líbye vedie cez oblasti kontrolované wagnerovským spojencom generálom Hemetim. Takzvaný „chartúmsky proces“ Sudán (v praxi Hemeti) dostáva prostriedky z EÚ na zastavenie tohto toku. To znamená, že Wagnerovci môžu mať vplyv na priepustnosť týchto migračných kanálov a môžu byť aj príjemcom prostriedkov plynúcich z EÚ. Na druhej strane presun Wagnerovcov do Bieloruska a ich ponechanie v Afrike spôsobí, že sa táto skupina zameria viac na kontrolu presunov migrantov a ich veponizáciu, najmä preto, že táto formácia je dlhodobo partnerom Spojených arabských emirátov.
Oficiálna vojenská spolupráca medzi Ruskom a vojenskými juntami v Mali a Burkine Faso je nepríjemná pre obe strany. Tieto krajiny (rovnako ako Guinea, ktorej tiež vládne junta) sú pozastavené v právach člena Africkej únie alebo ECOWAS. Na druhej strane, spoliehať sa na žoldnierov a nie na ruskú armádu, je pre tieto chunty z hľadiska propagandy výhodnejšie. Okrem toho umožňuje väčšiu flexibilitu vrátane masakrov, ako je vražda približne 500 civilistov v dedine Moura. Za doplnenie stojí aj to, že Wagnerovci začali do svojich radov verbovať miestnych ľudí, ktorí sa dajú využiť aj na provokácie a sabotážne aktivity na poľsko-bieloruskom pohraničí.
Ďalšou krajinou, kde sú Wagnerovci oficiálne prítomní, je Stredoafrická republika, kde táto formácia „zabezpečila“ na prelome rokov 2020 a 2021 znovuzvolenie prezidenta Faustina Archange-Touaderu. V tejto krajine zároveň prebehla najpokročilejšia propagandistická operácia v rámci vytvárania pozitívneho obrazu Ruska (najmä wagnerovcov) a negatívneho obrazu Západu. Príkladom je film „Turista“ o statočných Rusoch zachraňujúcich túto africkú krajinu pred krvavými rebelmi a konšpiračnými Európanmi. Stojí za to zdôrazniť, že Prigožin a Wagnerovci sa v Afrike zaoberali nielen striktne vojenskými otázkami, ale aj hybridnou vojnou v širšom rozmere, vrátane psychologických a informačných aktivít a sú zodpovední za tu vytvorené trollie farmy. V rámci týchto operácií, smerujúcich nielen do celej Afriky, ale aj na Blízky východ, sa vytvoril obraz Putina ako silného muža a víťaza, ktorý stojí proti bývalým koloniálnym mocnostiam, ktorých bohatstvo pochádza z drancovania globálneho Juhu. Wagnerova vzbura bola v tomto obraze stretom a reakcie na ňu oscilovali medzi úzkosťou, očakávaním a presvedčením, že ide len o nejaký geniálny Putinov trik a že Západ nakoniec prehrá.
Na druhej strane, Wagnerova rebélia bola ranou pre obraz Ruska, Putina a samotných žoldnierov, aj keď efekt rebélie nebude viditeľný hneď. Samozrejme, pre väčšinu krajín, ktoré využívajú Wagnerove služby, je jasné, že ich partnerom nie je táto formácia ani jej vlastník, ale Rusko a Putin. Orgány Stredoafrickej republiky to povedali priamo po Prigožinovom povstaní. V tejto súvislosti stojí za zmienku aj to, že Rusko sa stalo zmäteným vo svojom rozprávaní o vzťahu medzi úradmi krajiny a Wagnerovcami. Putin vo svojom prejave po prevrate zdôraznil, že Vagnerovci boli financovaní zo štátneho rozpočtu. Lavrov potom uistil afrických partnerov Ruska, že Wagnerovci zostanú v týchto krajinách. Ale o pár dní neskôr si Rusko uvedomilo, že takýto príbeh ho zbavuje toho, čo bolo podstatou používania Wagnerov v Afrike (a nie oficiálnej prítomnosti), tj flexibilita. Peskov sa teda vrátil k predchádzajúcemu príbehu, že Wagnerova skupina je súkromná spoločnosť, jej záujmy v Afrike sú jej súkromnou záležitosťou a Rusko s ňou nemá nič spoločné.
Je otvorenou otázkou, do akej miery dokáže Rusko úhľadne prevziať všetky Prigožinove záujmy a preznačiť Wagnerovcov v Afrike, aby tam pôsobili pod iným praporom. Ak to nie je problematické, Na druhej strane, z pohľadu propagandy môže byť udržanie rovnakého transparentu a vedenia problematické. Ako vysvetliť, že rebel a zradca je zároveň spoľahlivým partnerom, na ktorom by si priatelia Ruska mali založiť svoju bezpečnosť? Koniec koncov, je v záujme Ruska, aby jeho expanzia v Afrike pokračovala, a na to je potrebný nástroj, akým sú Wagnerovci. Pod týmto bannerom alebo inak.
Autor je senior konzultant think-tanku Institute of Security and Defense.
Chcete vedieť viac: https://www.rand.org/content/dam/rand/pubs/research_reports/RR4000/RR4399/RAND_RR4399.pdf
