Viete, že sa v komunálnej politike v strane Dunaj držíme pri zemi. Riešime reálne problémy ľudí tam, kde žijú, a národná politika je presne to, čomu sa oblúkom vyhýbame. Nechceme sa zapájať do tých nekonečných žabomyších vojen na prebujnenom bratislavskom piesočku. Lenže občas príde moment, kedy človek jednoducho nemôže mlčať. Keď sa pohár frustrácie preleje a vy si uvedomíte, že sa pozeráte na divadlo, ktoré uráža základnú ľudskú inteligenciu.
Moja otázka je pritom úplne jednoduchá a chlapská: Dokáže sa líder PS Michal Šimečka niekedy k niečomu postaviť čelom, alebo bude pred nami neustále len tkať siete ďalších a ďalších klamstiev?
Príbeh o šestnástich „nevedomostiach“
Keď pred časom vybuchla kauza dotácií pre nadáciu jeho mamy, nesledoval som to cez optiku koaličnej propagandy. Pozeral som sa na fakty. A realita bola taká, že Mišo preukázateľne na videozáznamoch klamal celkovo 16-krát. Sledovať ten vývoj v priamom prenose bolo až fascinujúce, bola to postupná rada verzií, ktoré menil podľa toho, ako na povrch vyplávali nové dôkazy.
Ani raz sme od neho nepočuli to prosté, očisťujúce: „Prepáčte, klamal som vám, zlyhal som.“ Miesto toho sme dostali nekonečnú reťaz výhovoriek. Raz nemal informácie, inokedy sám nevedel, potom to bolo vytrhnuté z kontextu... Pritom to všetci máme na videu. Čierne na bielom.
A ako cez kopirák sa to zopakovalo pri nedávnej mikrokauze s rušením výsluhových dôchodkov. Miško do médií jasne a zrozumiteľne niečo vyhlásil. Evidentne ho však večer v strane niekto poriadne "vyhrešil" za to, akú politickú hlúposť vyviedol a koľko tisíc voličov tým naštval. Ako by sa zachoval zrelý líder? Postavil by sa pred kamery a povedal by: „Prepáčte, sekol som sa. Uletelo mi to, nemal som kompletné dáta a neuvedomil som si, čo v tej chvíli hovorím.“ To by bolo ľudské a pochopiteľné. Každý robí chyby.
Lenže politický marketing dnešných dní takto nefunguje. Miesto priznania nastúpilo masívne zapieranie. Do očí nám tvrdí, že to vlastne vôbec nepovedal. Tento štýl komunikácie ma úprimne desí a uráža, je to ochota poprieť nos medzi očami, vyhlásiť čiernu za bielu a bielu za čiernu, len aby neutrpelo ego a percentá.
Z Prahy do slovenskej politickej reality
Nechcem v tomto texte hodnotiť samotnú podstatu tých dvoch kauz. Čert ich ber, tie teraz naozaj neriešim. Mne ide o princíp. Ide mi o to, prečo má niekto potrebu permanentne zavádzať a keď sa príde na to, že povedal totálnu blbosť, prekryje to ďalším, ešte trápnejším klamstvom. Veď on má byť ten lepšočlovek.
Keď som Miša poznal ešte počas našich spoločných rokov v Prahe, bol to super chalan. Inteligentný, otvorený, normálny. Lenže slovenské politické prostredie je toxické. Dnes je z neho presne ten typický, klasický slovenský politik, akých tu máme plné hradné návršia. Politik, ktorý stratil kontakt s realitou bežného dňa a pravdu vníma len ako tvárnu modelovú hlinu.
A teraz sa pozrime na tie hrozivé alternatívy, ktoré nám slovenský politický trh ponúka. Roberta Fica za premiéra nechcem, jeho štýl vládnutia je hotová pohroma pre Slovensko. Ale aká je alternatíva? Mišo, ktorý nedokáže priznať ani vlastnú vetu z ranného rozhovoru? A hneď za ním v závese, ako ďalší možný v poradí, čaká predseda fašistickej Republiky... My sme naozaj krajina snov. Tragikomický paradox uprostred Európy.
Oni sú len naším zrkadlom
Je hrozne ľahké nadávať na politikov v krčme alebo na Facebooku. Ale ruku na srdce, MY sami by sme sa mali nad sebou vážne zamyslieť. Tí ľudia v parlamente a vo vládnych limuzínach nespadli z neba. Sú len naším verným odrazom.
Sme to totiž MY, kto im dáva moc a hlasy. Sme to MY, kto im ticho (a niekedy aj celkom nahlas) toleruje zlodejiny, klamstvá, podvody a papalášizmus najhrubšieho zrna. Celý problém našej spoločnosti tkvie v tom, že sme sa rozdelili na tábory (sociológovia hovoria kmeňe) a svojim politickým obľúbencom tolerujeme absolútne všetko. Keď kradne alebo klame „ten náš“, tak to buď akože nevidíme, alebo si povieme, že „veď tí druhí kradli viac“, prípadne, že „účel svätí prostriedky“. Počuli ste o popieraní reality, či kognitívnej disonancii?
Tadiaľto cesta nevedie. Ak sa chceme ako krajina niekam pohnúť, musíme otočiť optiku. Musíme začať strážiť a byť najkritickejší nie k tým, ktorých nemáme radi, tam je kritika prirodzená a jednoduchá. My musíme byť najtvrdší a najprísnejší k tým, ktorých sme sami volili a ktorých morálne podporujeme.
Pokiaľ nezavedieme absolútnu, nulovú toleranciu na klamstvá, zlodejiny, korupciu a nepotizmus (rodinkárstvo) vo vlastných radoch, budeme sa len neustále točiť v kruhu. (V národnej aj komunálnej politike, všade) Zmena nepríde s výmenou figúrok na šachovnici. Zmena príde vtedy, keď politické elity zistia, že ich vlastní voliči už nie sú slepí a hlúpi stádo, ktoré im zožerie akékoľvek trápne klamstvo.
Ďakujem, že ste ma nechali takto sa vyventilovať z marazmu slovenskej národnej politiky, občas to proste musí ísť von. Dobrá správa pre vás: v tejto téme máte odo mňa na najbližšie takmer štyri mesiace svätý pokoj. Teraz sa môžem s čistou hlavou vrátiť k tomu, čo má skutočný zmysel, k reálnej práci a pomoci Bratislavčanom.
