Zlé jazyky tvrdia, že MGK zachráni pop punk, dovolím si nesúhlasiť. Pop punk podľa mňa zomrel 18.novembra 2003, do dnešných dní jeho náhrobok zdobí smajlík s očami v x a piatimi ľavosmernými šípkami. To čo v ten deň prišlo na svet otvorilo žáner toľkým novým štýlom, že sa stal zbytočným ako nákrčné šnúrky na kľúče.
Tickets To My Downfall začína titulnou piesňou, úvod na akustickú nôtu je sľubný, no potom začnú "tvrdé gitary" a táto loď strmhlav padá na dno morskej priekopy. Pôvodne som myslel, že by album mohol začať skôr druhou piesňou Kiss, Kiss, už po druhom posluchu došlo k prehodnoteniu, mal začať až treťou Drunk Face pri tej mám prvýkrát pocit, že si niekto dal záležať na výsledku. Nasledujú dva single Bloody Valentine a Forget Me Too s hosťujúcou Halsey, ktorá je príjemným oživením.
Nebýva u mňa zvykom, považovať za vrchol albumu single, no tu to tak je. Problém nahrávky nie je to, že by bola hrozná, no je hrozne nevýrazná. Skladby tu stoja a poväčšinou padajú na rytmike, ak sú dobré groovy bicie funguje aj zvyšok, v prípadoch bezcharakterných bubnov aranž nezvládne držať celok pohromade a krehký popevok popraská. Z bahna monotónnosti sa okrem štyroch singlov vynoria možno dva songy. Z pätnásť trackového albumu je zaraz šesť piesňová EP. Môžem doporučiť maximálne ako hudbu pozadia, či už party, upratovania alebo varenia, ponoriť sa tu nie je do čoho. Na druhú stranu názov Tickets To My Downfall sedí ako riť na šerbel.
Verdikt: 4/10
Pop Punk ostáva nezachránený, nech sa jeho tlejúca mršina ďalej rozkladá v pokoji.