Čierna Nedeľa

Písmo: A- | A+

Kedysi nedávno, v našej galaxii, diali sa veci čudesné, ohrozujúce pletivo, stále držiace zvyšky našej reality pokope.

Urputný boj koreňov a odhodlania vrcholí umývaním riadu.

Po umytí prvého kvetného taniera sa ponorím do tmy. Nie, zatiaľ som neodpadol, len elektrina vzala nohy na ramená a zbabelo odmieta vystrčiť napätie z úkrytu kartónovej rozvodne. Stojí za úvahu, či by s ňou nebolo menej problémov nebyť vyrobená z lepenkovej škatule. Sotva na tom však záleží, celý blok zaspal v náručí podvečerného šera.

Koľko to potrvá? Hodiny, minúty, týždne? Čo s načatým večerom? Nevidno na krok, ba horšie, na knihu.

Vo svojej nekonečnej ilúzii múdrosti sa rozhodnem osprchovať, seba, zavše i šampón nájdem aj poslepky a Lady Electric možno zatiaľ prestane robiť drahoty a rozkročí svoju bránu.

Zostupujúc, schody spievajú citoslovcia útlaku gravitáciou a deväťdesiatkilovým amatérskym alkoholikom. Profi alkáčom je hej, len sa ožierajú a platia im za to, pandémia - chľastémia.

Trinásť sekúnd po skončení schodiskových nadávok horúca voda kropí moje telo. Všetko zdanlivo prebieha podľa plánu. Akonáhle však zacítim vôňu morského vlnobitia a luna sa odzrkadlí v kvapkách pod kožu vniká chlad, nepostojí v póroch, dychtivo prúdi hlbšie, do morku kostí, za hraničnú čiaru existencie, ktorá nemá na mýto.

Chvejúc sa večnou zimou duše obrátim zrak na oblok. Neverím tomu čo vidím, no oko neklame, kým sa netopí v LSD. Ľudská ruka premŕza skrz izolačné dvoj-sklo, prvá platňa, argón, striebro, druhá. Len štvoro prstov, fucker a.k.a prostredník chýba, cítim jej dotyk na obrube srdca, morský vánok strieda pach mŕtvych rýb naložených v soľnom roztoku a viac nič. V poslednom záchvate vedomia zastavím vodu, veď kto to má platiť? Čerň ma pohltí.

Duch sa spojí s telom, preberám sa mokrý, uzimený a sám. Sklo je celé, žiadne stopy po črepinách.

Volám sa Kazimír Jeudi a toto bola moja nedeľa. Aká bola vaša? 

Skryť Zatvoriť reklamu