Ráno sa zobudím po nočnej šichte a pozerám, že je celkom pekne a tak si vravím, že vybehnem do mesta popozerať nejaké veci a darčeky k meninám, narodeninám a ešte všelijakým účelom... Ako si tak už cválam domou, stavím za ešte v jednej trafike, aby som si kúpil jednu nikotínovú dávku a predo mnou stojí jeden chlapík aj so svojim malým synčekom.
Ten krpec sa tam pozeral na hračku celú dobu čo ocino vyberal najzaujímavejšie noviny, konkrétne to bolo autíčko vo výklade. Neviem ako ale asi zhypnotizoval svojho tata a ten mu ho kúpil ako videl, že ten malý blonďáčik z neho nepustí ani na chvíľku oči. Hneď po ich odchode som videl, že kráčajú inam ako pôjdem ja, tak som tomu nevenoval pozornosť.Ja som sa ešte chvíľu motal po našom malom "čínskom múre" a za par minút som sa rozhodol ísť domou. Ako si tak kráčam, vidím toho prcka ako už smutne a ľútostivo striedavo pozerá na otca a na autíčko. Bolo zjavné , že obidvaja neboli nadšení z toho, že to "kolečko", ako ho pomenoval chlapček, odpadlo a, že rezerva v kufri asi nie. Zmierený s touto situáciou odchádzali obaja domou, no jeden z nich aj s jagavými slzičkami v očiach. Ja som si však náhle spomenul , že som videl niečo ako to kolečko z auta na chodníku možno len meter za mnou.
Vtedy mi zaplo!
Vrátil som sa a bolo to tam!
Chlapík sa len náhodou na mňa otočil, pretože neboli až tak ďaleko a videl, že idem rovno k nim. V ruke som držal niečo malé, čo sa možno podobá aj na jedno koleso z malého "angličáku".
Vtedy som zrazu videl ten krásny pohľad keď sa na tej malej bacuľatej tváričke objavil úsmev od ucha k uchu aj cez tie krokodílie slzy, ktoré mu už čo chvíľa kvapkali na autíčko, ktoré tak pevne zovieral.
Hneď sa mi v tej chvíli zlepšila nálada a povedal som si, že aj pre takéto drobnosti sa oplatí žiť.
