Väčšina mladých ľudí žije len a len kôli víkendom. Konečne vypadnúť z toho celotýždňového stereotipu, proste zahodiť tašku pod stôl a už sa viac o nič nestarať... Tak presne kôli tomuto som od svojich 15tich rokov žil aj ja, tak sa vám to posnažím priblžiť čo najbližšie.
Sú tri hodiny. Ledva čakám na večer, kedy budem môcť vypadnúť von so svojou partiou, s partiou na ktorú v živote nedám dopustiť. Zatial svoj čas trávim pri počítači a chatujem o somarinách ktoré ma práve napadnú.
Je večer 19:00. Konečne prišla tá chvíla na ktorú som čakal celý týždeň. Rodičom poviem že prídem po disco, tak okolo tretej alebo štvrtej hodine. Zabuchnem za sebou dvere a realita pre mna prestáva existovať. Proste sa chcem zabaviť ako nikdy predtým, a dúfam že sa mi to podarí. Neviem prečo som si vždy myslel že nato aby som sa zabavil potrebujeme alkohol. A tak naše prvé kroky viedli do večierky ktorá bola ešte otvorená a kúpila sa flaša, poprípade dve (a samozrejmä že aj cigarety), podľa toho kolko sme mali financií a koľko nás vlastne bolo... "Naštartovať" sme sa šli do miestneho parku kde už o tomto čase nikto nebol, lebo tam nesvietili svetlá a ľudia sa tadial báli prechádzať. Tam sme sedeli a popíjali pokial bolo čo alebo do deviatej, kedy u nás otvárajú disco podnik. Tu nasledujú ďalšie pivá a aj niečo tvrdé na zahriatie. Keď už sa podnik začína zapĺňať a niekto sa už odhodlal aj tancovať tak sme na parkete. Treba odbúrať tolké množstvo alkoholu, nakoľko podaktorý nevládzu už ani sedieť, nieto ešte stáť. "Slabšie kusy" ideme odkopnúť domov, aby sa im náhodou niečo po ceste nestalo, lebo by bol z toho "prúser" pre všetkých. A my sa vraciamä späť. Možno by ste si mysleli že z drogamy sa v malých mestách nestretnete, ale opak je pravdou! Nieje žiadny problém niečo na disco zohnať. Kto chce, ten zoženie všetko. Ale toto nebol môj prípad. Až tak hlboko by som nikdy neklesol, hoci som bol už dosť nízko. Zábava pokračuje ďalej a my sa nalievame litrami "chlastu". Naše motto bolo: "Žijeme len raz, tak žijeme naplno". Proste tento večer sme si chceli poriadne užiť a aspom na chvílu zabudnúť na školu a na všetky problémy, ktoré máme a ktoré musíme vo svojom vnútry skrývať, aby sme neboli až taký zranitelný. Odchádzame domov, hoci sa nám velmi nechce ale všetko musí raz skončiť.
Ráno je síce kruté ale jeden deň v týždni to nejak vydržíme. Hlavne treba všetko dokonale zakryť, aby rodičia nič nezbadali. Poschovávať cigarety, poumývať zuby, aby z nás ešte aj ráno neťahalo, ak som náhodou padol pri strate mojich svojich psychomotorických schopností, tak veci rýchlo hodiť do koša na prádlo. Proste zanechať za sebou čo najmenej stôp ktoré by ma mohli odhaliť.
Tak čo milý rodičia, ešte stále o svojich deťoch nič neviete? Skúste si ich trochu viac všímať. Prejaviť im trochu pozornosti keď vám chcú niečo povedať alebo oznámiť.
Ja som mal pozornosti viac jak dosť a možno práve kôli tomu som chcel trochu vypnúť . Takže moc to zase nepreháňajte.
P.S.: Čakám na dotazy čo sa vám páči a čo nie.
