"Opisujem teda veľa činov, skutkov i obyčají mnohých ľudí, aby priamo z nich čitateľ pochopil — či už sám od seba alebo zásluhou môjho jasného a zreteľného výkladu — tie pravé a užitočné, hoci zavše aj menej závažné ponaučenia, ktoré podávam otvorene alebo v inotaji."
(Jozef Ignác Bajza: Príhody a skúsenosti mládenca Reného)
Po troch týždňoch v Pakistane som strávil ďalšie tri týždne svojej stáže v Afganistane. Nikdy by som si nebol býval pomyslel, že tieto dve krajiny môžu byť tak rozdielne - v porovnaní s chudobným ale stabilným Pakistanom bola v Afganistane chudoba väčšia, stabilta otáznejšia a následky série vojen, trvajúce od roku 1979 do súčasnosti, všadeprítomné.
Všadeprítomný bol ale aj rozvoj - odmíňovači odstraňovali posledné mínové polia, miestni robotníci zamestnaní v tureckých stavebných firmách stavali a opravovali cesty a mosty. Zahraničné mimovládne organizácie budovali tak veľmi chýbajúce školy a nemocnice a vracajúci sa utečenci si svojpomocne opravovali svoje zničené domy. Výsledkom bola zvláštna a neopísateľná atmosféra, ako i vracajúca sa otázka - čo s touto krajinou v budúcnosti bude?
V roku 2005 bolo na afgánskych cestách vidieť bizarnú zmes starších modelov japonských a ešte starších sovietskych áut. Najmä na severe krajiny, v tomto prípade v meste Mazar-I-Sharif, ešte stále dominovali tie sovietske - Moskviče, Lady, Volgy a nákladné Zily. Japonské autá boli dovážané cez Spojené Arabské Emiráty a väčšinou mali volanty na pravej strane, čo pri dopravných pravidlách, ktoré kopírovali model kontinentálnej Európy spôsobovalo nemalé zmätky. O niekoľko rokov neskôr už boli sovietske autá skôr raritou - vystriedali ich odolné a nesmierne populárne Toyoty Corolly. A aj volant malo viac áut na tej správnej strane - neklamný dôkaz toho, že do ulíc sa pomaly vracal poriadok a zákon.
Rovnako sa menia, hoci len pomaly, spôsoby obliekania žien. Burky sú stále všadeprítomné, ale napriek kultúrnym dogmám si pomaly ale isto presadzujú svoje slovo ženy, ktorým bolo umožnené vzdelávať sa. Burky pokrývajú celé telo, od hlavy až po päty, väčšinou sú vyrobené z nepríjemného, krepového syntetického materiálu a najmä v sparnom lete musí byť pohyb v nich utrpením. Často však i vzdelané ženy nechcú alebo nedokážu prekonať strach pred odsúdením frivolného štýlu obliekania (šatka) rodinou. V Afganistane, tak ako často aj u nás na tradičnom vidieku je veľmi dôležité, čo si ľudia myslia a môžu myslieť.
Čaj je národným nápojom Afgancov. Zelený čaj je podávaný ako príjemné občerstvenie v horúcich dňoch, čierny zas skôr na zahriatie v studených jesenných a zimných. S pitím čaju sa tak deň a vlastne i celý život Afgancov začína i končí. Takisto i každé stretnutie sprevádza rituál pitia čaju - ten je hosťom podávaný s úctou, spolu s iránskymi či uzbeckými sladkosťami (či dokonca nepodarenými pakistánskymi kópiami poľských Krowiek), sušienkami, orechmi alebo ovocím. Po tom, ako pohár dopijete, je vám, ako hosťovi okamžite doplnený novým horúcim čajom.
Afganska mladá generácia pred čajom čoraz viac uprednostňuje sladené zahraničné nápoje. A to buď ovocné džúsy dovážané z Iránu alebo americké, licenčne vyrábané a dovážané z Pakistanu. Ich väčšej popularite ale bráni cena - je pre nich podobnou prekážkou ako pre mňa desaťkorunová plechovka Coly v roku 1990.
Jogurt pochádza zo strednej Ázie - niekde z priestoru medzi Iránom a Indiou. Možno ho vynašli práve v Afganistane - kedysi vyspelej a kultúrne bohatej krajine. V Afganistane sú obľúbené dva typy - prvý je vlastne iba zrazené mlieko a podáva sa ku každému obedu. Ten druhý poznáme u nás ako grécky jogurt - tvrdý a cedený cez tkaninu, čím sa odstráni srvátka. V afganskej kuchyni sa používa najmä na pečenie a prípravu dezertov.
Ak máte pocit, že poznáte chuť manga, lebo ste si ho už kúpili v supermarkete, musím vás sklamať. Nepoznáte. Čerstvé, žlté mango chutí ako raj rozplývajúci sa na vašom jazyku. A na svete nie je (IMHO) nič chutnejšie ako nápoj, ktorý sa vyrába zmixovaním manga s jogurtom alebo mliekom a pridaním cukru. Aj v tomto prípade sa väčšina produkcie manga dováža na nákladných autách z Pakistanu.
Ako sa so mnou zdôverila jedna priateľka, ktorá žila v Afganistane takmer tri roky, najväčším šokom pre ňu po návrate na Slovensku boli chute - zelenina, ovocie i mäso chutili v porovnaní s tými v Afganistane mdlo, až umelo. Keďže v Afganistane prakticky neexistuje spracovávateľský priemysel, vrátane chladenia a mrazenia, všetko sa predáva čerstvé. Tak potom aj tie potraviny chutia. Ako raj. Teda, ak nemáte smolu a nekúpite niečo, čo už čerstvé nie je. V tom prípade očakávajte skôr peklo. Nestáva sa to ale často.
Nekúpiš ľad? Tak, ako v Európe pred desiatkami rokov, i v Afganistane si môžete ľad kúpiť priamo na ulici. Zákazníkmi sú napríklad predajcovia nápojov, ktorí ich chladia v prenosných chladiarenských boxoch - práve vďaka odpíleným blokom takéhoto ľadu.
Ak vás láka nápoj s ľadom kúpený na ulici, zabudnite naň. Ľad je len zmrazená voda a to voda, ktorá neurobí európskemu žalúdku a črevám nič dobré. To platí aj pre nápoje bez ľadu, ktoré obsahujú vodu. Naopak, čaj je aj pre naše rozmaznané západniarske vnútornosti bezpečný, keďže voda je dostatočne dlho preváraná.
V roku 2005 bola značná časť šírky ulíc v centre mesta Mazar-I-Sharif obsadená predavačmi rôzneho druhu, ktorí tak prispievali k dokonalému dopravnému chaosu. O niekoľko rokov neskôr boli ale políciou bez ľútosti vyhnaní. Niektorí z nich potom situáciu riešili neustálym presunom svojich vozíkov, žijúc v neustálom strachu pred policajnou šikanou.
O čom tento muž meditoval? Najskôr asi o Bohu, rodine, o svojom dome, poli a skromnom majetku. Tak, ako my kedysi a mnohí z nás dodnes.
Afganistan je nádherná krajina, ale lesov v nej veľa nenájdete. Kým v roku 1980 pokrývali stromy ešte 3% územia krajiny, o dve vojny a 20 rokov neskôr to bolo len 0,5% a dnes z pôvodných lesoch zostali len rúbaniská a torzá. Lesy, ktoré dokázali odolať vojne, nestabilite a suchám sa stali obeťami drevárskej mafie (veru, aj tam takú majú). Tá vyťažené drevo pašuje do susedného Pakistanu. Keďže drevo je stále hlavným zdrojom tepla a palivom v kuchyni pre väčšinu obyvateľov, posledné zvyšky lesov sa stávajú obeťou tých najbiednejších. Ako sa mi zdôverili moji noví českí priatelia z mimovládky, zalesneniť krajinu je tam nesmierne náročné, lebo si to vyžaduje platiť aj lesnú stráž dňom i nocou.
V roku 2005 som mal šťastie sprevádzať českého a afganského inžiniera na dvojdňovej ceste koňmo do afganského vidieka. Ráno sa ma môj nový český priateľ spýtal: "Už jseš někdy seděl na koni - umíš na něm jezdit?" No, pravda bola taká, že veru nie. "Naučíš se!" odpovedal. Kombinácia dvoch dní na sedle (teda deke), nie práve vysokej inteligencie môjho koňa a mojich mizerných jazdeckých schopností vyústila do neutíchajúcej bolesti zadku a napokon i žalúdku - to druhé ako dôsledok pitia vody zo studne, jednej z mnohých, ktoré táto česká mimovládna organizácia budovala.
Áno, Afganistan je aj ópium. A táto krajina ho produkuje naozaj veľa - až 80% svetovej produkcie. Ale obyčajní farmári dostávajú iba malý podiel z drogového biznisu. Hoci veľmi neradi, zdôverili sa mi, že za kilogram surového ópia dostanú okolo 100 dolárov (cena sa často mení, dnes je o niečo vyššia). Teda asi toľko, koľko stojí gram heroínu na čiernom trhu bohatých krajín. Aj to je ale cena, za ktorú stojí zobrať na seba a celú rodinu isté riziko. Za obilie z tej istej rozlohy dostanú farmári len desatinu z toho, čo z ópia - pšenici sa na suchých, neúrodných kopcoch bez zavlažovania nedarí. Predaj ópia je tak často jediným zdrojom finančných príjmov pre rodiny farmárov a spolu s bezpečnostným biznisom a rozvojovou pomocou je najdôležitejší aspekt afganskej ekonomiky.
Ako hovorí afganské príslovie: "Cti hosťa, synu, hoc by bol i neveriaci, otvor mu svoje dvere." V preklade to znamená, že hosť dostane to najlepšie, čo sa v domácnosti nájde, najlepšie lôžko a i pre chudobných afgancov tak vzácne mäso.
Na náklady sa nepozerá, dôležité je uspokojiť hosťa. Človek sa tak dostáva do trápnych situácii, keď je po tretej návšteve toho dňa najedený do prasknutia a hostitelia mu na stôl nosia stále nové jedlo, ktoré si sami za normálnych okolností nedoprajú.
Smutný obraz - diery v skalách, ktoré zostali po tom, ako Taliban v roku 2001 zničil obe 1500 rokov staré sochy Budhov.
Bamiján je mesto vzdialené asi 200 km od hlavného mesta krajiny, Kábulu, ale toho času cesta po mizerných cestách na starom mikrobuse travala ešte celý deň. Stredný Afganistan ponúkal ale príjemné osvieženie od prachu Kábulu - liberálnejšie prostredie, krásnu prírodu i bohatú históriu. Až som závidel novozélandským vojakom medzinárodných jednotiek, ktorí v tejto oblasti patrolovali. Videl som ich tri krát - raz kupovali suveníry, druhýkrát si užívali siestu pri pití ovocného džúsu a tretíkrát sa kúpali v blankytno-modrých chladných vodách jazier Band-e Amir.
Čosi z návštev škôl v Afganistane som už písal v predchádzajúcom blogu.
Billboard, ktorý mal motivovať afganských ozbrojencov k odpredaju Stingerov - prenosných raketových kompletov do rúk američanov (teda aspoň ja som to tak pochopil). Stinger je americká zbraň, ktorá podľa niektorých zdrojov pomohla zvrátiť priebeh Sovietskej vojny v Afganistane. Boli totiž veľmi efektívne pri zostreľovaní sovietskych vrtuľníkov. V polovici 80-tych rokoch ich odovzdali američania miestym mudžahedínom niekoľko stoviek a to bol začiatok konca sovietskej okupácie Afganistanu. Po skončení vojny (r.1989) ich američania odkupovali späť (za takmer 200 tisíc dolárov za kus), ale zrejme ich neodkúpili úplne všetky. Alebo aspoň mali strach, že hoci len jeden z nich môže byť použitý, napríklad pri zostrelení civilného lietadla.
Afganistan je nádherná a nesmierne zaujímavá krajina. V sedemdesiatych rokoch obľúbený a bezpečný prístav hipíkov, o niekoľko rokov bojové pole a dnes štát s otáznou budúcnosťou. Čo tá po odchode spojeneckých vojsk a zahraničných donorov z krajiny prinesie, to si asi nikto netrúfa povedať.
Text a foto:
