Kábul, hlavné mesto Afganistanu. Dnes nikto presne nevie, koľko obyvateľov toto mesto má. S predmestiami sa to podľa odhadov blíži k 5 miliónom. Aj preto, lebo posledné sčítanie ľudu sa v krajine uskutočnilo v roku 1979, tesne pred sovietskou inváziou, kedy malo čosi cez 900 tisíc obyvateľov. V ostatných dekádach ale mesto živelne rastie a šplhá sa do kopcov - vracajú sa utečenci a za lepším životom prichádzajú ľudia z vidieka. Čím vyššie na kopci a čím ďalej na periférii mesta má rodina dom, tým nižší je ich spoločenský status.
Palác Darul Aman. Povinná zastávka zahraničných novinárov, ktorí potrebujú zdokumentovať stopy vojny v hlavnom meste. Okrem tejto ich už veľa nie je - mesto sa dynamicky mení, stavajú sa nové obytné domy, reštaurácie, obchodné centrá i nová infraštruktúra. Prítomnosť konfliktu ale pripomínajú tisícky patrolujúcich vojakov a príslušníkov štátnych i súkromných bezpečnostných zložiek.
Pekná, takmer storočná neoklasicistická budova, pôvodne sídlo kráľa, od roku 1979 ruina, hoci sa hovorilo o tom, že by sa budova mohla stať sídlom nového afganského parlamentu. Veľa vecí sa v Afganistane hovorilo.
Mazar-I-Sharif je mesto na severe Afganistánu, veľké asi ako Bratislava, kde sa nachádza asi najznámejšia a najkrajšia stavba krajiny - modrá mešita. Obľúbené miesto náboženských pútnikov, keďže sa tu podľa legendy nachádza hrob bratranca Mohamedovho zaťa.
Samotné mesto, obklopené polopúšťou, bolo dôležitým strategickým bodom v konfliktoch konca 20.storočia. Najskôr tu mali svoju základňu Sovieti, po nich protitalibanská Severná Aliancia a teraz si tu rozložili jeden zo svojich stanov, alebo skôr dobre zabezpečených pevností, spojenecké vojská.
Mešita všetko v zdraví prežila, možno aj preto, lebo je neustále obklopená kŕdľami bielych holubíc. Tie sú jej symbolom.
Jej nádhere dosť ubližujú blikajúce neónové svetlá, ktorými miestni obyvatelia v noci stavbu vyzdobujú. Dobrý vkus nepatrí práve k afganským prednostiam.
Kvízová otázka pre čitateľov - čo nájdete na fotke vyššie?
Bingo! Uhádli ste! A ak nie, tak ste aspoň skúsili.
Sú to diery po obrovských sochách Budhu, ktoré som spomenul už v predchádzajúcom blogu. V súčasnosti sa archeológovia snažia z trosiek poskladať, čo sa dá. Ale sochy sa pravdepodobne už nikdy nepodarí zrekonštruovať - materiál je dokonale zničený a museli by sa postaviť prakticky úplne odznova. Do toho sa vedú spory o tom, či by boli repliky vhodnou náhradou, či nemá oblasť iné priority a možnej rekonštrukcii nepomáha ani to, že Afganistan je oficiálne islamská krajina a sochy stvárňovali Budhu.
Pred rokmi sa hovorilo o japonskom pláne urobiť v dierach laserovú projekciu, ktorá by ukazovala sochy v ich pôvonom stave, ale aj to bola zrejme milá utópia. V skalách tak zrejme zostanú len diery, ktoré budú večným pamätníkom ľudskej hlúposti a náboženského fanatizmu.
Hodiny cestujete po prašných cestách. Okolo vás iba mračná prachu a vyprahnutá krajina bez vegetácie. V jednej chvíli sa ale prehupnete do širokej rokliny a uvidíte niečo neuveriteľné - niečo ako americký Grand Canyon, len to nie je také hlboké a voda v tom je neskutočne modrá.
Band-e Amir - šesť jazier, oddelených od seba travertínovými stenami je prvý afgánský národný park.
Stretnete tu pár afganských turistov a občas možno nejakého cudzinca. Neuveriteľne nádherné miesto určite v budúcnosti pritiahne davy dobrodružnejšie naladenych turistov. Dnes sa dá ešte vychutnať vo svojej panenskej kráse.
Fajn, fajn. Nechal som sa uniesť. Pestrofarebné labutie pedálové loďky ale bezpodmienečne musia byť!
Napriek tomu, že hlavnú cestu spájajúca najväčšie afgánske mestá sa už podarilo vcelku kvalitne vyasfaltovať a sprevádzkovať, väčšina ciest vyzerá asi takto. Brázdia ju obľúbené a zrejme nezničiteľné minibusy s pohonom všetkých štyroch kolies (pneumatiky zásadne bez dezénu), dovezené z Japonska. Obdivoval som miestnych šoférov, ktorí musia zvládnuť i základné opravy - v takomto teréne sa týmto autám neustále niečo odtrhne, zlomí alebo pokazí. Ale takmer vždy to šofér dokáže sám opraviť - väčšinou kladivom, kliešťami alebo drôtom.
Keďže v Afganistane sa z bezpečnostných dôvodov odporúča cudzincom cestovať do mnohých oblastí ba letecky, využil som túto možnosť na zhotovenie pár snímkov.
Niečo ako Google Earth, len s o niečo lepším rozlíšením.
Predpokladám, že na svahu sa realizoval projekt výsadby vegetácie, snáď stromov. Ale možno sa mýlim.
Veľká časť obyvateľov žije v podobných údoliach, popri riekach, tečúcim z hôr, ktoré pomáhajú zavlažovať polia malých farmárov. V poľnohospodárstve stále pracuje veľká väčšina z nich.
Podobné našim Západným Tatrám, ale o 2-3000 metrov vyššie.
Chlieb sa robí tradične v tandoor peciach. Táto pekáreň to mala celkom dobre zmenežované. Vo dvore jeden muž rúbal drevo, dvaja ďalši miesili cesto, štvrtý chlapík chlieb nalepoval a odlepoval z pece a piaty predával tovar a všetko kontroloval.
Okrem okrúhleho chleba sa pečie aj oválny. Chlieb sa podáva ku všetkému. Rovnako, ako aj jogurt. Vitamíny v tomto prípade zabezpečila zelená kaša - rozvarené listy niečoho, čo sa chuťou i farbou podobalo našej žihľave.
Stravuje sa výhradne na zemi. Na ňu sa prestrie koberec, alebo čoraz častejšie umelohmotný obrus, prinesú sa taniere toho, čo ženy v kuchyni navarili a muži sa pustia do jedla. Ženy sú pre mužov - hostí neviditeľné, zostávajú v kuchyni. Medzitým sa podáva samozrejme čaj. Afganci sa radi zabávali, ako som sa trápil s tym, kam poskladať moje neohybné, európske kolená.
A týmto blogom uzatváram sériu o Afganistane.
Text a foto:
