Priznávam, tých mýtov by som dokázal nájsť aj viac. Napríklad, v čase erupcie sopky Eyjafjallajökull som musel nespočetne krát opakovať, že život v Reykjavíku prebieha prakticky tak, ako predtým a nehrozí mi žiadne nebezpečenstvo.
Neviem, koho za to vznik mýtov viniť, či médiá, ktoré často vykresľujú iba dramatickú časť reality, vzdialenosť od Slovenska, či fakt, že na Islande chýba väčšia enkláva Slovákov, ktorí by možno poskytli reálnejšie informácie z prvej ruky...
Tu je teda "mojich" sedem mýtov, ktoré som zachytil počas roka a pol, čo žijem na Islande:
1. Ekonomika Islandu je na kolenách Nesmierny prepad životnej úrovne, kolaps štátu blahobytu, dvojciferná miera nezamestnanosti, štát plný skrachovaných podnikov, obchodov a krčiem, depresia a pocit beznádeje. Áno, takto si mnohí Slováci predstavujú súčasný Island. Ale realita má od tohto mediálneho obrazu ďaleko. Miera nezamestnanosti klesá a v súčasnosti dosahuje 6,4% a čistý príjem pod tisíc EUR na osobu sa považuje za neoficiálnu hranicu chudoby s možnosťou získať rôzne sociálne subvencie.
Islanďania sa síce museli zriecť predchádzajúceho životného štandardu, ktorí dnes sami nazývajú šialenstvom a ktorý bol často definovaný víkendovými nákupnými horúčkami v Londýne, väčšou plazmovou obrazovkou každé Vianoce, masívnym džípom každé dva-tri roky a rekonštrukciou bytu podľa ročnej módy z časopisov o životnom štýle. Toto obdobie umelého blahobytu vrcholilo v rokoch 2007 až 2008 a dnes naň Islanďania spomínajú s nostalgiou. Dokonca sa vžila fráza, opisujúca vtedajší životný štýl: „ach, to bolo tak veľmi 2007“. No a potom, na konci roka 2008, prišiel pád islandských bánk, ktorý bol príčinou spľasnutia ekonomickej bubliny v krajine.
Ani potom sa ale Islanďania nevzdali štedrého sociálneho systému, vysokej úrovne predškolskej výchovy, podpory pôrodnosti a všetkých stupňov vzdelania, či subvencií pre geotermálne kúpaliská v každej menšej osade. Z pohľadu Slováka tak možno povedať, že kým v krátkom období pred rokom 2008 bol Island neuveriteľne bohatým, ale dnes už je “len” bohatým štátom.
2. Islanďania nechcú splatiť svoje dlhy Británii a Holandsku za svoje skrachované banky
Párty skončila a je čas zaplatiť účet! Samozrejme, opica po rozhadzovačnej žúrke je silná a účet taký vysoký, že sa do toho nikomu veľmi nechce. A väčšina ľudí má pocit, že účet by mal zaplatiť ten, kto ich na túto párty pozval.
Každopádne, za rok a pol na Islande som nestretol jediného človeka, ktorý by nesúhlasil s tým, aby štát splatil dlhy za islandské skrachované a následne zoštátnené banky. Pocit hnevu a nespravodlivosti z toho, že tak musia urobiť kvôli niekoľkým nezodpovedným “Vikingom” - šéfom bánk a im spriateleným politickým špičkám, ale zostáva hlboko vo väčšine z nich.
Témou referenda spred roka nebolo rozhodnúť o nevyplatení odškodného za stratené úspory klientov zahraničných pobočiek islandských bánk, ako bolo často chybne interpretované aj v slovenských médiách. Ľudia v referende len vyjadrili nesúhlas s podmienkami, ktoré sa snažili zahraniční veritelia Islandu vnútiť. A čas ukázal, že tento postoj bol správny - na začiatku decembra sa Island dohodol s najväčšími veriteľmi - Veľkou Britániou a Holandskom, o podobe splátkového kalendára. Tento návrh je pre krajinu omnoho prijateľnejší ako pôvodný, predreferendový - len úroky z dlhu klesli z 5,5% na 3 až 3,3%.
Islanďania sami o sebe hovoria, že sú zvyknutí za svoje účty platiť. Len v tomto prípade išlo naozaj o veľa - o budúcnosť krajiny. Správny koktejl emócii a pragmatizmu ale opäť raz Islandu pomohol nájsť tú správnu cestu.
3. Island je ukážkovou krajinou v oblasti ochrany životného prostredia Para vznášajúca sa nad geotermálnou elektrárňou, kým turisti si v jej bezprostrednej blízkosti popíjajú v belasej vode “ Modrej Lagúny ” šampanské, nedotknutá krajina s ľadovcovými riekami a panensky čistým vzduchom, škandinávsky model v prístupe k ochrane k životnému prostrediu.... Tento obraz krajiny z islandských filmov a katalógov cestovných kancelárii môže v cudzincovi vzbudiť pocit, že na svete neexistuje krajina, kde by si životné prostredie cenili a chránili viac ako na Islande.
O to viac môže byť neskôr šokovaný z chýbajúcich kontajnerov na recyklovaný odpad, nevyužívanej verejnej dopravy a z prázdnych SUV-čiek, ktoré Islanďania nechávajú bežne naštartované pred kaviarňou, kde medzitým popíjajú jednu zo svojich mnohých denných káv (ak vám napadlo, ako je to vôbec z bezpečnostného hľadiska možné, tak o tom možno nabudúce).
Po mojich nespočetných a neúspešných snahách vysvetliť, hoci i mladej generácii, že papier patrí do koša na papier a plast do koša na plast (ak náhodou také vôbec sú k dispozícii), že jednorázové poháre sú síce skvelá vec, lebo sa nemusia umývať, ale stoja peniaze a najmä, spôsobujú ujmu životnému prostrediu, som sa dostal do fázy rezignácie.
Islanďania si svoju prírodu chránia, niekedy i s prehnanou snahou, ale veľmi často len do tej miery, kým to výrazne nenaruší ich vlastné pohodlie.
4. Islanďania sa všemocne snažia o vstup do EÚ
Island síce otvoril s EÚ prístupové rokovania a možno už v roku 2011, pravdepodobne ale neskôr, by sa spolu s Chorvátskom mohol stať 28., respektíve 29. krajinou únie, ale... Islanďanom sa do toho veľmi nechce.
Hoci ekonomická kríza priniesla vytriezvenie z ich ekonomického sna, jedným zo sprievodných faktorov je i vzrastajúci islandský patriotizmus, niekedy hraničiaci s nacionalizmom. Ľudia obmedzili nákup importovaných tovarov a to nielen kvôli tomu, že ich ceny kvôli padajúcej hodnote islandskej koruny výrazne stúpli. Majú pocit, že tak, ako už dávno predtým nie, dnes sa musia spoľahnúť sami na seba a navzájom sa podporovať.
Do toho vstupuje strach zo straty ekonomických výhod plynúcich s otvorením islandských rybolovných vôd pre všetky krajiny EÚ, či možný úpadok tradičného, hoci pre ekonomiku takmer nepodstatného lovu veľrýb.
Najčastejšie dostávam k tejto téme vysvetlenia: ”My Islanďania sme sa vždy spoliehali v prvom rade sami na seba a toto nechceme zmeniť.” “V EÚ by sme boli iba jednou malou bezvýznamnou krajinou bez skutočnej moci niečo zmeniť a o niečom rozhodovať.” “My Islanďania sme iní, žijeme medzi Európou a Amerikou, nepatríme do toho spolku.”
Podľa prieskumov verejnej mienky síce väčšina Islanďanov podporuje pokračovanie prístupových rokovaní (ako správni pragmatici si radi ujasnia, aké sú ponuky, možné zisky a straty) ale za vstup v rozhodujúcom referende by hlasovalo len niečo medzi 25-40% voličov.
Väčšina Islanďanov nie sú dogmatici a často rýchlo menia názor, tak bude zaujímavé pozorovať, či sa tak stane i v tomto prípade. Skôr si ale myslím, že odpoveďou bude: NEI, TAKK! (nie, ďakujem/e!)
5. Premiérkou krajiny je lesba
Nie, premiérkou krajiny je Jóhanna Sigurðardóttir a jej sexuálna orientácia sa viac diskutuje v slovenských baroch ako medzi Islanďanmi. Tí sú na fakt, že sa najmocnejšou osobou krajiny stala žena, ktorá sa otvorene hlási k homosexuálnej orientácii a je dokonca ženatá, hrdí. Tak, ako sú hrdí na to, že Island bol prvou krajinou, ktorá mala ženu – prezidentku.
Táto krajina je totiž ukážkovou krajinou v oblasti práv homosexuálov - každoročný sprievod Gay Pride je jedným z kultúrnych vrcholov leta s podporou mesta a charakterom rodinnej udalosti. Akýkoľvek náznak homofóbie je v Islande okamžite odmietaný a človek, ktorý sa vyvyšuje nad homosexuálov sa sám dostáva na okraj spoločnosti.
6. Island je krajina ľadu a snehu
Island nie je Grónsko. Zabudnite na dvojmetrové záveje a snežné frézy blúdiace v uliciach Reykjavíku. Napriek tomu, že krajina leží tesne pod polárnym kruhom a desatinu rozlohy ostrova tvoria ľadovce, klimatické pomery sú, najmä v zime, mierne. Zimné teploty v hlavnom meste sú podobné tým v Bratislave, minuloročná zima bola dokonca miernejšia ako tá v Londýne. Za všetko môže “kamarát” Golfský prúd, ktorého vplyv v lete nie na prvý pocit veľmi cítiť (teploty zriedka presahujú 15 stupňov) ale v zime je o to citeľnejší.
Ani fáma o tmavých zimných dňoch na Islande nie je celkom pravdivá. Aj v najkratších dňoch zimy trvá doba svetla, alebo aspoň šera, päť až šesť hodín.
7. ...príliš drahá krajina na cestovanie
Last Minute v Chorvátsku vás síce isto vyjde lacnejšie, ale pre tých, ktorých to ťahá viac na sever mám dobré správy - ekonomická kríza na Islande zrazila ceny mierne pod škandinávsky priemer. Islandská koruna však posilňuje, takže zlaté časy pre cudzincov z roku 2009 sú už, zdá sa, nenávratne preč. Napriek tomu nebol Island pre Slovákov nikdy dostupnejší ako v ostatných dvoch rokoch. Samozrejme, ak chcete veľa míňať, Island vám vyjde vo vašom zámere v ústrety, päťhviezdičkové hotely za sedemhviezdičkové ceny sú pre vás dokorán otvorené.
Ak však chcete zažiť “inú dovolenku”, Island môže byť v tomto smere zaujímavá destinácia, len treba premýšľať a uskromniť sa. Pri zdieľaní prenajatého auta štyrmi osobami (v požičovniach áut sú ceny veľmi vysoké, preto sa niekedy pri dlhšom pobyte, pred, či po hlavnej turistickej sezóne, oplatí priviesť trajektom vlastný voz), spaním vo vlastných stanoch, vo veľmi slušných a cenovo dostupných kempingoch (cca 7 EUR na osobu a noc), využívaní lacných geotermálnych kúpalísk (cca 2-3 EUR), nakupovaní iba v lacných supermarketoch (Bónus a Krónan), obmedzení návštev reštaurácií a konzumácie alkoholu v baroch (pri prílete na Island sa oplatí zastaviť v Duty Free na letisku a doplniť zásoby), môžete zažiť “inú” dovolenku, a to za relatívne prijateľný peniaz.
Text a foto: Lukáš Zajac ©
