
Drahá priateľka znova mám ten bôľ
mrzí ma, že ho opäť mám od teba.
Nečakám lásku, nehu, úsmev, nebo,
chcem vedieť čím som sa stala?
Prvý dojem láskavého pohladenia,
nežného dotyku, ktorému nerozumiem.
Úsmev nad ľudskou hlúposťou, ja
som ten blázon, ktorého zmetieš?
Nemali sme byť ničím, tak to áno,
ostali sme tam, kde si nás nechala.
Moje srdce rany nečakane dostalo,
bodľavou kritikou od teba...
Slová hadie opriadli ma dnu,
z mojej snahy spravili vzduch,
uverila som, urobila som chybu.
Ešte teraz mi to berie dych!
Tak prosím odlož tú falošnú tváričku,
daj preč aj slová lásky na tričku,
hoci sa tváriš, že dnes je bude iné...
Odhoď dnes tie šaty, nehraj mačku,
zlož všetkým z očí sladkú klapku,
nie si kým sa tváriš, si len opojenie...
Nie som ty! Neurobím ti to,
neodhalím ti už svoju bolesť,
neukážem pravé emócie
nebudem chcieť nič viac za to!
Skončili sme tam, kde časť
mojej duše bolesť zbije.
Prajem ti však lásku, zaplnenú
dušu radosťou, hlavu zmetenú
od lásky a šťastia. Budeš dýchať
tak ako nikdy. Seba strať!
Daj dnes nabok tú hru maškarnú
daj nech tvoje city vrelo ožijú,
nebráň sa vyjadriť svoj hnev
nestoj naboku a netvár sa dnes!