Postsedliaci
Sociálny antropológ Juraj Buzalka v svojej knihe Postsedliaci upriamil pozornosť na fakt, že aj súčasní Slováci a Slovenky sú vlastne vidiečania, sedliaci, ktorých rodičia, či starí rodičia boli zviazaní s pôdou. Aj keď väčšina z nich už na pôde nepracujú a o tzv. hospodárske zvieratami sa nestará a mnohí už ani na vidieku nežijú ich myslenie je stále sedliacke. Aké je to postsedliacke myslenie? Voľne povedané, postsedliaci dôverujú ľuďom, ktorých poznajú, s nimi si vymieňajú protislužby. Voči ľuďom, ktorí žijú v mestách sú nedôverčiví, rovnako aj voči abstraktným demokratickým inštitúciám, ktoré sú ďalej od nich (napr. Európska únia a pod.). Vedia byť aj zlí, vedia napr. udávať susedov, len preto, že majú viac ako oni a pod.
Moji sedliaci
Moji starí rodičia boli sedliaci, aj keď nie celkom typickí. Starí otec mal malé gazdovstvo s koňmi, potom s kravou, prasaťom, sliepkami, morkami. Keď komunisti zoštátnili polia chodil som s ním s káričkou vykášať trávu, aby sme mali čím nachovať domáce zvieratá. Moji starí rodičia dali na radu učiteľky, že ich dcéra je šikovná, aby šla študovať za učiteľku. Stará mama od sedliačok kupovala kuriatka, ktoré potom chovala, aby ich mohla dať svojej dcére na prilepšenie keď už bola učiteľka. Stará mama často chodila do lesa, niekedy ma brávala ma zo sebou (medveďov sa nebála), aby nám z miešaných húb navarila vynikajúcu polievku. Stará mama bola evanjelička, starý otec katolík a okolo žili tiež samí katolíci. Na ulici ju mali radi, lebo vedela upliesť, ušiť a čokoľvek pomôcť. Za mlada robila u Židov. Za Slovenského štátu a počas vojnu jej sestra, tiež sedliackeho rodu, schovávala štvorročné židovské dievča. Moja stará mama mala rada svoju dcéru a vnúčatá a ešte aj s chorým srdcom robila všetko pre to, aby sa mali lepšie. Keď si moja mama mala brať Moraváka, nehodnotili ho moji starí rodičia podľa toho odkiaľ je, ale aký je človek.
Koho by volila moja sedliacka duša
Moja mama už nebola sedliačka, bola učiteľkou. Aj ja som učiteľ a robím vo výskume. K pôde a zvieratám sme sa však vždy nejako vracali (zeleninové záhradky, domáce zvieratá a pod.). Aj keď naše spomienky môžu byť skreslené spomienkovým optimizmom, aj tak si myslím, že máme niečo pozitívne z našej sedliackej histórie a že z toho by sme mohli vychádzať aj v tých nadchádzajúcich voľbách.
Hovorí sa, zdraví sedliacky rozum. Podľa neho verím očividným pravdám, napr. že Rusi prepadli Ukrajinu, že vakcína proti covidu pomáha a tak podobne. Nedôverujem tým, ktorí si o takýchto veciach vymýšľajú alternatívne pravdy, zavádzajú, alebo šíria klamstvá.
Moja sedliacka duša dôveruje rozumu a múdrym ľuďom, tak ako moji starí rodičia dôverovali maminej učiteľke, keď im poradila, že ju majú dať študovať za učiteľku. Moja sedliacka duša si rovnako váži fyzickú aj mentálnu prácu.
Moja sedliacka duša bude voliť tých, ktorí myslia na generáciu deti a mladých ľudí, podobne ako moji starí rodičia, a vytvoria pre nich podmienky aby mohli na úrovni študovať a dobre žiť aj na Slovensku.
Moja sedliacka duša verí v pokrok, ale aj v život v súlade s prírodou, tak ako som to videl u svojich starých rodičov.
Moja sedliacka duša nebude voliť populistov, klamárov, falošných národniarov, postfašistov, postkomunistov a netolerantných kresťanov, lebo k takým moji sedliacki starí rodičia vzťah nemali a nemám ho ani ja.
