Nie je tomu tak dávno, keď som sa rozprával s jedným svojím známym. Položil mi nasledujúcu otázku: „Prečo sa na Slovensku jazdí tak arogantne, nebezpečne a bez rešpektu?“ Pre objasnenie, musím spomenúť, že dotyčný je Nemec, ročne najazdí po celej Európe ca. 60.000 km a mal možnosť navštíviť aj naše tri najväčšie a najviac dopravou zaťažené mestá Bratislavu, Košice a Žilinu. Úprimne povedané, nevedel som mu na túto otázku odpovedať, pritom sám som si ju položil už niekoľko krát. Naposledy včera 31. októbra. Patrím medzi tých z nás, ktorí používajú auto za účelom businessu, jazdia aj za hranice Slovenska a majú tak možnosť porovnať situáciu na cestách u nás a v zahraničí. Práve v týchto dňoch som s kolegom služobne vo Švajčiarsku, v meste Zug. Mimochodom, je to prekrásne asi 25.000 Kantonálne mesto na brehu Zugského jazera, ale o tom možno v niektorom z ďalších blogov. Nakoľko sa náš hotel nenachádza priamo v centre mesta, ale asi ca. 15 minút autom od sídla našej firmy, jazdíme s kolegom každé ráno a poobedie v dopravnej špičke. Zdá sa to až neuveriteľné, ale za obdobie štyroch týždňov čo sme v Zugu sme nezažili, že by niekto zúrivo na niekoho trúbil, že by niekto nepustil chodca cez prechod, že by niekto nerešpektoval dopravné značenie alebo neumožnil cyklistom začleniť sa plynulo do premávky. Neviem či je to mentalitou národa, výchovou v rodinách či dopravnou výchovou v školách alebo čím vlastne, ale proste tu to funguje. Je pravda, že prvých pár dni sme si museli veľmi tvrdo zvykať na fakt, že autobusy MHD majú vždy prednosť, že cyklista jazdiaci vo svojom žltou farbou označenom pruhu považuje za samozrejmosť, že ho vodiči rešpektujú a že chodci vstupujú bez pozretia sa vľavo či pravo na prechod pre chodcov, lebo sú si vedomí, že vodiči zastavia pred prechodom pri čo i len najmenšom náznaku snahy prejsť cez prechod pre chodcov. Nie jednu cestu do práce a z práce sme s kolegom rozoberali, že u nás by už nie jedného chodca či cyklistu odvážala sanitka z ťažkými poraneniami do nemocnice. Prvé dni sme si i zanadávali, že okrem áut musíme dávať ešte pozor aj na cyklistov a chodcov, ako sme ich nazvali „Sebevrahov s konskými klapkami na očiach“. Na Slovensku sme si mi vodiči nejako zvykli sledovať len dopravné značenie a to čo sa deje v našom či vedľajšom jazdnom pruhu a zabúdame aj na ostatných účastníkov cestnej premávky. Je to možno námet na zamyslenie sa kompetentných na hradnom vŕšku či na Kramároch v Bratislave, o opätovnom a intenzívnom zaradení dopravnej výchovy do osnov pre základné školy. Veď kedy sa človek naučí o tom ako sa na ulici či cestách správať s veľkou pravdepodobnosťou, že sa to stane pre neho samozrejmosťou v dospelosti, ako počas štúdia na základnej škole.
Už teraz sa s kolegom „tešíme" na to, ako smiešne budeme pôsobiť za volantom na našich cestách po trojmesačnej dopravnej výchove vo Švajčiarsku. Keď si opäť budeme zvykať na každodennú „Slovenskú“ kultúru za volantom.
