„Aj v penzióne sa môžem cítiť ako doma“

 Som jeden z mnohých, ktorí patria do tejto skupiny neustále sa premiestňujúcich ľudí a nie vždy je po ruke nejaký dobrý známy, ktorý mi môže dať tip alebo odporučenie na dobrý hotel či penzión. A samozrejme za rozumnú cenu. Od 01. februára ma pracovné povinnosti priviedli do nášho hlavného mesta Bratislavy. Aj keď som tu žil 10 rokov, poznám tu veľa miest kde sa dá slušne prenocovať a tiež tu mám zopár veľmi dobrých priateľov a známych, neobrátil som sa na žiadneho z nich a nechal výber ubytovacieho zariadenia na človeka, ktorý to má u nás vo firme na starosti. Priznám sa, na začiatku som sa obával, že kde a ako budem nasledujúce dva mesiace bývať, ale moje obavy sa rozplynuli ihneď po príchode do penziónu. Prvé čo ma zaujalo, bol názov „Epona“. Od majiteľa som sa dozvedel, že Epona bola keltská bohyňa a patrónka chovateľov koní. Ihneď ako som sa ubytoval a prišiel na izbu ma zaujalo vkusné zariadenie mojej izby, čistota, príjemná vôňa a pekne uložená posteľ. Samozrejme ako každý nový hosť, prvé čo som chcel odskúšať bola miestna kuchyňa. Majiteľ penziónu ma príjemne prekvapil, keď mi na moju otázku: „Čo dobré si môžem dať u Vás na večeru?“ síce odpovedal, „Večere nepodávame“, ale vzápätí dodal „Povedzte na čo máte chuť a ja Vám to pripravím“. Super, povedal som si a ak ma pamäť neklame, dostal som chuť na omeletu. Po chvíľke mi už pod nosom na stole rozvoniavala poriadna porcia (majiteľ si ako správny hostiteľ ihneď všimol, že nie som pri svojich 186 cm a 96 kg žiaden drobček) a tak mi poriadne doprial. Môžem čestne povedať, že tak dobrú omeletu už vie urobiť len moja manželka a mama. Druhý deň ráno ma po vzájomnej dohode čakali na stole raňajky presne na dohodnutú minútu, ktorú som povedal, s teplou kávičkou a príjemným rozhovorom s majiteľom. V centrále našej firmy, som sa dozvedel, že jej zamestnanci chodia do môjho dočasného obydlia aj na obed. Povedal som si, no ak aj na obed bude jedlo také chutné a porcie budú pre chlapa a nie pre „vychudnutého vrabca“, je o mieste, kde si budem dobíjať svoje telesné baterky definitívne rozhodnuté. Hádajte, kam odvtedy chodím na obedy, zvlášť keď to sem máme z firmy autom 5 minút? Počas ďalších dní môjho pobytu v tomto krásnom penzióne som začal objavovať aj ďalšie lákadlá, ktoré poskytuje. Tiež som pochopil, prečo sa volá Epona – v stajni za penziónom tu majú ustajnených 20 krásnych koní. Po asi dvoch týždňoch som si už vôbec neuvedomoval, že bývam mimo domu. Príjemná rodinná atmosféra, ktorá tu sála z každučkého miesta, prívetivý personál, skvelá kuchyňa a vždy ochotní majitelia, prispeli k tomu, že môžem povedať: „Aj v penzióne sa môžem cítiť ako doma“. To som ešte nespomenul, že zákutia tohto penziónu skrývali ešte jedno tajomstvo. Tým tajomstvom je golfový trenažér umiestnený v zadnom trakte penziónu. Priznám sa, že nikdy som nepatril medzi obdivovateľom golfu, skôr som tento šport pokladal za prejav snobizmu. Ale po tom čo ma majiteľ doslova musel prihovárať, aby som si to aspoň skúsil, som po pár úderoch odohratých prekvapivo (nie len pre mňa) veľmi dobre, čo prisudzujem šťastiu nováčika, prepadol vášni menom golf úplne. Ale o tom až v niektorom z ďalších blogov. Ale aby som sa vrátil späť k mojím dojmom. Ako čas plynul a ja som bol nesmierne rád, že tu bývam, som si pri jednom z mnohých už ani neviem či večerných alebo ranných rozhovoroch s majiteľom penziónu potykal. Od toho momentu som získal nesmierne dobrého kamaráta, známeho, priateľa a skvelého hostiteľa v jednej osobe.   Je pravda, že moje pracovné povinnosti a čas ktorý mám na ne vyhradený sa pomaličky kráti a ja sa čoskoro vrátim domov, k rodinnému krbu a k manželke ktorú nesmierne milujem a obdivujem, ale už teraz viem jednoznačne povedať, že pri najbližšej mojej služobnej ceste do Bratislavy, ktorá si „určite“ vyžiada prenocovanie nebudem bývať v jednom z tých mnohých penziónov, ktoré poskytujú ubytovacie služby, ale pôjdem bývať k priateľovi u ktorého sa cítim ako doma.