V piatok 24. februára 2006 sme cestou domov zastavili s manželkou v Tesco Hypermarket Trenčín. Bol piatok, prevládala v nás už víkendová nálada a pohoda a tak sme nevnímali to množstvo nakupujúcich okolo nás a venovali sa len svojmu nákupu. Už sme mali skoro celý nákup v nákupnom vozíku, keď sme si spomenuli, že by nezaškodilo doplniť zásoby džúsu. Vybrali sme sa teda k regálom s džúsmi a hľadali našu obľúbenú značku. Jednalo sa o 2 litre, 100% džúsu so 100% podielom ovocnej zložky od zahraničného výrobcu. Cena tohto džúsu sa v rôznych obchodných centrách pohybuje od (85 – 95) SKK za 2 litre. Keď sme prišli k regálom hneď sme ho našli. A na naše veľké potešenie bolo na obale uvedené, 0,5 l Gratis. Povedali sme si super, zoberieme štyri balenia a mame jeden zadarmo. V tom mi udrela do očí cenovka. Bola taká istá, ako cenovka toho istého džúsu, rovnakého objemu. To ma zarazilo. Veď keď je 0,5 l gratis tak by cena mala byť o ¼ nižšia ako pri obyčajnom balení. Pomyslel som si, že si zase raz zamestnanci Tesco neurobili svoju robotu a nedali cenovku. Zobral som teda balenie s 0,5 l gratis a priložil ho k čítačke čiarového kódu. Výsledok ma šokoval. Cena bola naozaj tá istá ako pri obyčajnom balení. To ma dosť nahnevalo a tak som si dal zavolať vedúcu predajne. Tá prišla neuveríte do 5 minút, čo je asi rekord, keď chce zákazník niečo reklamovať, ale prišla. Opýtal som sa jej: „Ako je to možné, že je cena identická?“ Jej odpoveď prišla okamžite: „Pri vykladaní tovaru asi zabudli tento tovar preceniť = znížiť cenu“. Pýtam sa jej: „A môžte to urobiť Vy?“ „Ale samozrejme mladý pán“ znela odpoveď a už aj odchádzala po čítačku. Po asi ďalších piatich minútach sa vrátila a hovorí mi: „Ten tovar bol v akcii, ale už nie je a preto je cena tá istá.“ To ma prekvapilo, veď pred 5 minútami to bola chyba pri vykladaní tovaru. Tak jej hovorím: „Ale viete, že tým klamete spotrebiteľa, keď predávate niečo, čo nezodpovedá skutočnosti?“ „Žiadam Vás o precenenie tohto tovaru podľa údaja na obale alebo stiahnutie z regálov.“ „Ale samozrejme, hneď to urobím“ znela opäť jej odpoveď. Tak sme si s manželkou povedali, že kým tak urobí, ešte niečo doložíme do nákupného vozíka a že potom sa po ten džús vrátime. Ubehlo asi ďalších 10 minút a rozhodol som sa ísť po tie džúsy. „Veď za 10 minút to musela stihnúť dať tam dobrú cenu“, vravím si v duchu. Po príchode k džúsom som ostal v úžase. Nič sa neudialo. To ma už nazlostilo a dal som si opäť dotyčnú pani zavolať. Ta prišla viac menej okamžite a keď ma zbadala, bolo z jej výrazu tváre vidieť obavu typu: „No zas jeden zákazník, čo sa dožaduje svojich práv, zas bude problém“ Skrátka mala očividne strach. Viete si predstaviť, že som do nej nahustil so zvýšenou intonáciou hlasu čo sa dalo (podotýkam slušnou formou bez urážok či osočovania). Ona mi odpovedala: „ Ja s tým nič urobiť nemôžem“. A to už som nezvládol. Vytiahol som mobil a začal vytáčať číslo mojej známej čo robí v Slovenskej obchodnej inšpekcii. Medzi vyzváňaním sa ma dotyčná pani pýta: „Kam voláte?“. Vraví jej: „Slovenskú obchodnú inšpekciu“. „Nevolajte, ja zavolám šéfa.“ Zrušil som hovor a čakal. Z jej telefonátu so šéfom, bolo jasné, že chyba je na strane Tesco. Žiadala ho, aby prišiel dole, ale asi si jednoznačne uvedomoval fakt, že mám pravdu, lebo i ja som počul, ako jej hovorí, že on nemá chuť podávať zákazníkovi vysvetlenie a že nech tie džúsy s 0,5 l Gratis stiahne z regálov. Následne sa milá pani rozhodla poslúchnuť. Myslíte si, že som sa dočkal nejakého vysvetlenia z jej strany? Tak to je omyl. Ako som odchádzal z miesta činu, hrialo ma na duši, že opäť som aspoň trochu priložil ruku k dielu, žiadal som to na čo mám právo a prispel tak ku skvalitňovaniu služieb poskytovaných nákupnými centrami.
Nemyslím si, že takéto problémy a im podobné sa dajú vyriešiť len dávaním miliónových pokút zo strany Slovenskej obchodnej inšpekcie. Ale aj ľudia musia prestať byť ľahostajní, mali by žiadať to na čo majú nárok, nemali by sa hanbiť ozvať sa a podať sťažnosti u zodpovedných. Alebo rovno zavolať Slovenskú obchodnú inšpekciu a nie len nad problémom mávnuť rukou. A potom si obchodné centrá uvedomia, že oni sú tu pre nás a nie my pre nich a nebudú hľadať možnosti ako na zákazníkoch nečestne zarobiť a „Ako klamať spotrebiteľa – spôsob podľa Tesco“.
