Pre mňa, bežného turistu a návštevníka našich hôr je pohľad na zdecimované Tatry pohľadom, ktorý vyvoláva úzkosť. Úzkosť na srdci, ľútosť a počudovanie sa nad tými tzv. ochranármi. Rád by som podotkol, že nie som odborníkom na lesné hospodárstvo, ani moje univerzitné vzdelanie sa neuberalo daným smerom, ale ako človek, ktorý je „odkojený“ horami vnímam dianie v nich veľmi citlivo. Moja posledná cesta do Tatier ma len utvrdila v tom, že keď vyhlasujú o sebe že niečo ochraňujú, neznamená to skutočne niečo ochraňovať. Z vyhlásení niektorých ochranárov mám pocit, že je to len hŕstka nadšencov, ktorých niekto z pozadia ovláda a oni ani len netušia čo to znamená ochraňovať prírodu. Ani ja sa nerozumiem ochrane prírody, ale keď počujem aké argumenty pridávajú k svojim vyhláseniam, neubránim sa pocitu, že ani len netušia čo hovoria a čo chcú dosiahnuť. Keď k tomu pridáte určité prvky extrémizmu, ktorými sa mnohí prejavujú, tak sa ani nečudujem, že široká verejnosť skôr vníma týchto tzv. ochranárov ako skupinku ľudí, ktorí všade boli a všetko vedia. Veď hodiť sa pred idúce auto, uviazať sa reťazou k stromu či k ťažobnej technike, to robia štandardne všetci vzdelaní a inteligentní ľudia na celom svete. Podľa ochranárov sú všetci len pažraví a skorumpovaní darmožráči, ktorí sa chcú priživiť na nezákonnej ťažbe dreva. Áno, nájdu sa aj takí, ale veľmi pochybujem, že všetci čo sú spätí s prírodou a rozhodujú o zasahovaní či nezasahovaní do nej rozmýšľajú takto. A navyše, čo by už len teraz z tej ťažby mali, keď už lykožrút napadol aj to málo čo ostalo. Podľa mňa je to len snaha zviditeľniť sa na obrazovkách televízie a rozvíriť trošku mediálnu hladinu. Veď čo na tom, že v najbližších desaťročiach budú v Tatrách len holé končiare. Veď turista aj tak do Tatier nechodí pre krásu prírody a oddych, ale pre to aby tu minul peniaze. Lenže miznúce smrekové lesy znamenajú zmenu výzoru Tatier a žiaľ nie k lepšiemu. A turista je človek vyberavý, ten si vyberá kam sa vráti o rok či dva. Pri turizme nejde len o kvalitu poskytovaných služieb, ale ide aj o samotný pocit z navštíveného miesta, pocit ktorý si odnesiete domov, pocit ktorý dáva možnosť zabudnúť na každodenné starosti. A aký pocit si turista odnesie možno už o rok? Pocit úzkosti z pohľadu na naše zdevastované Tatry. A ak do nich chodil pravidelne aj v minulosti, tak si tiež odnesie myšlienku, prečo sa nič neurobilo, keď sa mohlo. Áno, nič sa neurobilo a mohlo sa. Mohlo sa, ale kvôli hŕstke tzv. ochranárov sa tí, čo mohli niečo urobiť, stiahli do úzadia a čakajú ako sa k tomu postaví naša vláda. Ak vláda rozhodne, že lykožrúta vyhubíme, opäť sa ozvú tí istí tzv. ochranári a povedia, že aj vláda je skorumpovaná, že aj odborná verejnosť je skorumpovaná, skrátka podľa nich sme všetci skorumpovaní a len oni vedia čo je pre prírodu najlepšie. Mali by si uvedomiť, že príroda si nevie vždy pomôcť sama. Niekedy potrebuje aj ona našu pomoc, aj keď napríklad chemickým postrekom proti škodcom. Veď, keď nezasiahneme proti lykožrútovi, nemusíme ani proti ohňu, ktorý sa šíri lesom a vznikol po zásahu bleskom. Veď nech zhorí celý les, celá dedina, celé mesto a aj celý štát. Veď príroda si s tým hravo poradí.
„Keď ochranári hlúpo škodia prírode“
Aktuálna situácia so smrekovým porastom v TANAP-e je pre mňa ako človeka, ktorý miluje naše malé veľhory alarmujúca. Nielen, že utrpeli veternou kalamitou v roku 2004, ale aj tí čo o sebe hovoria, že sú ochrancami prírody, momentálne zasadzujú s lykožrútom prírode smrteľný úder. Kriminalizovanie odbornej verejnosti a pracovníkov Štátnych lesov TANAP-u zo strany ochranárov ako super odborníkov na všetko prispelo k tomu, že obdobie, kedy sa mohlo ešte niečo robiť proti tomuto škodcovi je preč a za daných podmienok už nie je možné toho veľa urobiť.