Skúmavý vietor dnes dul do mojich okieN,
pokúšal sa mi votrieť hlboko do dušE.
Čo keď tam objavil samozvanýcH
nepriateľov, ktorí rozmýšľajú len O
nepochopení určitých tvojich krokoV,
o nevhodnosti niektorých mojich slov, O
veciach, ktoré sa hovoria iba tvárou v tváR.
Bludisko, kolotoč, húsenková dráhA,
keď už ani rozum, ani srdce nepomáhA,
keď lístie zo stromov nevedno prečo opadávA,
nechcem, aby z toho vznikla jedna jasná správA.
Nezablúdiť, držať sa pevne a nebáť sa pádU,
ten guláš potrebuje najdôležitejšiu prísadU,
hrejivé slnko, čo by sa oprelo o záhradU,
a roztopilo každučičkú chmárU.
Kde-tu spoza mraku rozdáva úsmev navôkoL,
ten slnečný lúč, čo prediera sa opatrnE,
bojuje s vetrom a je takmer zákoN,
že ak prevládne smejúci sa jaS,
niečo sa opäť pohne v nás A
máme postarané o dobrú náladU.
Prečo potom, keď máme hrozný deS
chceme do toho bludiska liezť, sa pýtaM.
A aj to lístie neopadá navždy, keď nechcemE,
s úsmevom znovu a znovu cestu k sebe nájdeme, jaJ J