My, ľudia dnešného sveta, akoby sme žili vo vzduchovej bubline samých seba a svojich emócií. V tejto
teplej, útulnej bubline s polootvorenými oknami sa cítime veľmi dobre a myslíme si, že to tak ostane navždy. Hojdajúc sa na vlnách nevedomosti alebo naopak chvíľami na vlnách plného vedomia, máme pocit, že lietame. Všetky ostatní obyvatelia nášho Kráľovstva bublín sa nám zdajú neuveriteľne milí a krásni. Máme chuť vyobjímať celý svet. A práve v takýchto nádherných okamihoch nás znenazdajky navštívi akýsi nezvaný hosť. Jeho meno je Očakávanie. Nájde si štrbinku v našej krehkej bubline a vrazí tam celou svojou silou. Čo sa to s nami odrazu deje? My si predsa chceme zachovať ten úžasný nadnesený stav, avšak už z neho nezvratne začína ubúdať. Pretože naše okná nie sú úplne otvorené, ani netušíme, že sme mohli zabrániť tomuto hosťovi vstúpiť k nám. A až keď už Očakávanie sedí za našim prestretým stolom a veselo si pojedá náš nedeľný obed, až vtedy zistíme, že bude veľmi ťažké sa ho zbaviť.
Prečo vlastne dokorán neotvoríme okná, keď je z výhľad na všetky naše nezodpovedané otázky? Prečo sme len dovolili, aby sa u nás Očakávanie tak udomácnilo? Prečo si vybralo práve našu osobnú bublinu? A prečo s tým nedokážeme nič urobiť?
Pretože naša bublina nedokáže ostať v tomto svete osamotená. Túži po spojení sa s inou a dúfa, verí, že práve tá jej ukáže zmysel života a naozajstné šťastie. Túži po láske...Preto vpustí k sebe zároveň s vytúženým očakávaným „parťákom na celý život“ aj jedného samozvaného hosťa. A práve vtom momente sa našej krehkej bublinke úplne zavrú jej pootvorené okná...
