Nie sama pýtam sa:
Čo sa deje?
Nádeje - zabúdam na význam
týchto písmen.
Ty pravidlá hádžeš za hlavu.
Lenže ja som vždy bola iná
od teba. Ty zas iný
od všetkých.
Hovoríš: Vôbec k sebe nepatríme.
(je tu chladno. Ako v zime...)
Nie sme si súdení.
Akým súdom sme sa to vlastne
už na začiatku odsúdili?
V mojom srdci to znie ako:
Len strácame spolu čas.
Je to v nás.
Vieme, čo smieme,
len každý z nás
to berie inak.
Znak vypálený vo mne
ma ďalej nepustí.
Len jeden smie vstúpiť
do mojej aleje.
Pre mňa sú to teraz galeje,
pretože si takmer prestúpil
môj prah.
Viem, pravidlá určujem sama.
Že vraj si robím život ťažším.
To tvrdia ľudia naokolo.
Naoko im prisvedčím.
Nikoho však nepresvedčím,
že vidím význam
svojho konania.
Vraj vrana k vrane sadá.
Ku mne si prisadol
úplne iný živočíšny druh.
A čo potom s protikladmi,
čo majú opačný magnetický pól?
Kam sa zaradiť?
Do vtáčej ríše?
Snáď by som radšej
bola magnetka.
Čo nerobiť?
Vietor rozfúkal myšlienky
na všetky strany sveta.
Dávno nie som svätá.
To odkazujem tým,
ktorí si to myslia.
Som človek.
Neviem, čo je správne.
To sa ani vedieť nedá.
Je to veda -
srdca.
Snažím sa balvan preskočiť
a nie ho obísť.
Ale už nemám v nohách síl.
Človek zväčša pil
vodu, čo mu dali.
Je však vždy správne,
to čo sa správnym zdá?!
